Čo je ľútosť? Ako vyzerá?
Ľútosť má krátke, svalnaté nožičky, oči blízko seba, riedke vlasy a žiadnu charizmu. Trpí psoriázou, žihľavkou a svrabom a svoju nervozitu a svrbenie prenáša na nás. Ľútosť vie, čo je pre nás dobré, a zámerne nám to znechucuje. Ľútosť nie je kamarát, je ako cigareta. Každý v okruhu desiatich kilometrov ťa za ňu kritizuje a písali o nej škaredo už aj v novinách, ale kde ju máš? V pravej ruke.
Ľútosť sa aktivuje, keď povieme niečo škaredé, keď niekto povie niečo škaredé nám, keď omylom kúpime naťuknuté vajíčka alebo keď si uvedomíme, že pani kaderníčka z nášho obšírneho opisu vôbec nepochopila, ako si to mikádo predstavujeme. Ľútosť je nákladná a únavná zbytočnosť, ktorá signalizuje, že sa zaoberáme niečím, čo už nedokážeme zmeniť. Je v neustálom konflikte s odvahou, inšpiráciou a čistou mysľou a keďže je majsterkou vo vymýšľaní výhovoriek a milosrdných lží, často nad nimi víťazí. Nemám ju rada, som na ňu priam alergická. U ostatných, ale aj u seba. Viem, že keď stratím klienta kvôli premrštenej cenovej ponuke alebo si zlomím nohu kvôli tomu, že som bežala na električku, podľahnem jej sofistikovanému nátlaku bez mihnutia oka. Občas sa mi ju po chvíli podarí vymeniť za snaživú veselosť, ale omnoho častejšie si na pomoc volám hnev. Hnev je nezdravý a zanáša nás dechtom, no aspoň tak nesmrdí bezradnosťou.
Ľútosť je nevýhodná. Vôbec sa neoplatí. Môžete sa hnevať, byť arogantní alebo pasívne čakať, kým všetko zlé prejde, a zrejme sa nič tragické nestane. Lenže akonáhle si do svojho krmítka vpustíte ľútosť, váš vtáčik je v pasci. Hnev pominie a po ňom príde pokoj. Arogancia si nájde svoje zrkadlo a vy dostanete presne takú facku, akú si zaslúžite. Ale ľútosť sa vám zavesí na krk a bude vám šepkať, že je váš jediný kamarát. Že nikoho okrem nej nemáte a že si vás nikto iný ani nezaslúži. Že zmena počká do zajtra a že svet vám ubližuje.
Svet o vás nevie. Nevšíma si vás. Možno, keď si vy prestanete všímať jeho, začne sa vám na ňom žiť omnoho hladšie.
