Posledné týždne sú pre mňa akési... priekopnícke. V spoločnosti sa dejú samé veľké veci, svet je snáď na prahu rôznych zmien a to so sebou prináša ťažkú skúšku.
Ľudí.
Ľudí pestrých farieb, rozmanitých tvarov, všemožného razenia a divokých svetonázorov. Je krásne, že svet je taký pestrý, isteže. No ako všetko, aj krása tejto pestrosti má pre každého z nás svoje hranice.
Predstavte si, že na svete existuje človek, ktorý Zuzane Čaputovej Photoshopom zmenil tvar nosa a veril, že to bude na niečo dobré. Predstavte si, že dnes s vami v autobuse sedel niekto, kto pozná texty skladieb kapely Senzi Senzus. Predstavte si, že sú na svete ľudia, ktorí ešte nikdy neopustili svoju rodnú dedinu, ľudia, ktorí nemajú peniaze ani na chlieb, a ľudia, ktorí majú doma v obývačke vypchaté hlavy nosorožcov, ktorých sami ulovili.
Možno sa vám to predstavuje len ťažko a možno som vám vôbec nebrnkla na citlivú strunu a práve vám v pozadí hrá Senzi Senzus. Čo ja o tom môžem vedieť...
Keby bol teraz začiatok nového roku, asi by som prvýkrát v živote mala chuť na novoročné predsavzatie. V slove predsavzatie je však vždy cítiť jemnučký buket pochybností. Zárodok výhovorky. Nerozhodnosť.
Takže som sa radšej rovno rozhodla. Je najvyšší čas vystrčiť nos zo svojej sociálnej bubliny.
Moja sociálna bublina je taká hrubostenná, že úprimne vlastne neviem ani to, či ľudia mimo mojej sociálnej bubliny poznajú význam výrazu sociálna bublina. Takže začneme pekne od piky o tri, dva, jedna...
Sociálna bublina je tvoja vlastná ilúzia o fungovaní sveta a mentalite ľudí. Sú to také tie automatické a takmer neškodné predstavy, ako „veď dnes už triedi odpad úplne každý“, alebo „Harabina aj tak nikto voliť nebude“, prípadne „ach, piesne Elánu... kto by ich nemiloval“.
Skrátka, každý z nás má svoj vlastný svet a svet každého z nás je ten jediný, ktorý dáva zmysel.
Ľudia v mojom svete vedia, že oceány sú plné plastu a že slamku do drinku proste nechceš.
Vedia, že krajčírky v Kambodži pracujú 16 hodín denne.
Že svet je fajn miesto a migranti nekopú tunel popod slovensko-maďarskými hranicami, aby prišli znásilniť naše ženy.
Ľudia v mojej bubline volili Zuzanu, nikdy by si nekúpili iPhone na splátky a nechutí im poľská čokoláda.
Niekedy je pre mňa veľmi namáhavé uvedomiť si, že v mojej sociálnej bubline nás nie je vôbec veľa. Že rovnako ako ja viem, že holokaust bol, tak vedľa mňa na planéte žije niekto, kto vie, že nebol, prípadne nevie presne, či bol naozaj.
Interakcie medzi týmito vesmírmi sú len málokedy úspešné. Asi preto máme toľko nenávisti v internetových diskusiách. A toľko psychiatrických pacientov. A také chabé úspechy so životom v demokracii. Miesto toho, aby sme využívali všetky tie skvelé možnosti, ktoré máme, trávime svoj drahocenný čas ťukaním si na čelo. Pretože MY vieme všetko a ONI nevedia nič.
A možno práve v tom vedení je celý problém. Že si myslíme, že to všetko VIEME. Možno by sme miesto vedenia mali skôr VERIŤ. A konať. A ísť príkladom. A nerobiť kraviny.
Takže späť na začiatok. Mám záväzok plán.
Prestať tak oddane veriť ilúzii svojej sociálnej bubliny. Začať dbať na to, aby som aspoň kde-tu vykukla von.
Iste, tá predstava sa mi príliš nepáči. Je to dosť veľký zásah do môjho osobného optimizmu. Budem musieť vykročiť do vratkého neznáma, balansujúc na tenkej pôde pod nohami, končekmi prstov sa držiac faktov. V dnešnej spleti dezinformácií, hoaxov a tisícov roztrieštených svetonázorov hrajú predsa práve fakty kľúčovú úlohu. A fakty, to nie sú len čísla, grafy a satelitné snímky. Fakty sú aj uvedomenie si toho, kto je náš sused a kto je tá pani, u ktorej každé ráno nakupujeme v trafike.
Takže zopár faktov. Nech sa páči:
Ľudia veria tomu, že Zem je guľatá.
Ľudia neveria tomu, že Zem je guľatá. Zem je plochá a keby si kopal dosť dlho, našiel by si korytnačku.
Ľudia majú radi politikov, ktorí rozdávajú kvety a veci, ktoré zaplatí niekto iný.
Ľudia majú radi politikov, ktorí neužitočne stanujú pred verejnými budovami na protest proti politikom s kvetinami.
Ľudia milujú sushi.
Ľudia nechápu, prečo by mali jesť surové ryby. Rohlík do ruky stačí.
Ľuďom nezáleží na farbe pleti iných ľudí.
Ľuďom na farbe pleti záleží naozaj veľmi a spravidla preferujú len jednu.
Ľudia túžia vyhrať v športke a stráviť zvyšok života na vlastnom exotickom ostrove.
Ľudia túžia vyhrať v športke a kúpiť si veľmi veľa áut na balenie žien.
Ľudia túžia vyhrať v športke a dopriať svojim deťom vzdelanie.
Ľudia netušia, kde sa športka kupuje, koľko to stojí, ako sa to robí, a čo sa tam dá vyhrať.
Ľudia nenávidia tetovania.
Ľudia tetovania milujú. Na krku. Na hlave.
Ľudia zbožňujú ľudí. Pretože ľudia sú dokonalý zdroj inšpirácie a pozitívnej energie.
Ľudia ľudí nenávidia. Pretože sa s nimi nezhodli.
Tieto fakty nepustia. Sme v tom všetci spolu. A je nás tu ešte omnoho viac.
Takže čo s tým.
Mohla by som na vás začať sypať svoje múdrosti o rešpekte a pokore, ktorých mám samozrejme v zásobe plnú náruč. No ono je to vlastne rovnaké ako so všetkým ostatným. To najdôležitejšie už bolo povedané.
„Miluj svojho blížneho ako seba samého.“
„Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.“
„Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.“
A k tomu ešte tie fakty, prosím vás nás.
Comments