Jedno staré, otrepané ľudové múdro vraví, že každý chce to, čo nemá. Vždy, keď túto frázu počujem, vynoria sa mi v mysli samé plytké predstavy. Kučeravá žena stojaca pred zrkadlom so žehličkou na vlasy v rukách. Paneláková rodina nadšene sa rýpajúca v hline plnej dážďoviek v babičkinej záhrade. Ženatí chlapi s teplou večerou na stole, ktorí v piatok nemôžu ísť s kamarátmi baliť baby.
Tento paradox je takou našou malichernou ľudskou gravitáciou – dostihne úplne každého. Mňa prepadol odzadu, prezlečený za milú, sympatickú činorodosť.
Poznám veľmi veľa ľudí, ktorí bojujú s lenivosťou. Aspoň to o sebe hovoria. Možno sú na seba len prísni, no ak niekto hovorí, že má problém s lenivosťou, ja mu skrátka verím. A takých ľudí je mi vždy veľmi ľúto. Ľudí, ktorým chýba činorodosť. Lenivými ľuďmi svet často opovrhuje, no predstavte si, aké to musí byť hrozné. Keď niečo vážne chcete a zároveň v tom sami sebe bránite tým, že nič nerobíte.
Preto som za svoju činorodosť bola odjakživa vďačná.
Činorodosť je jednou zo zoznamu siedmych kresťanských cností. Vedeli ste, že niečo také vôbec existuje? Zoznam siedmych najväčších cností a siedmych najhorších hriechov? Z takýchto pokusov o dokonalý čierno-biely systém je mi vždy trošku úzko, no priznám sa, uložila som si ho. Skvelý materiál na filozofické úvahy.
To, čo som podvedome celý život vnímala, mám konečne čierne na bielom. Že činorodosť je ohromne dôležitou ľudskou cnosťou a bez nej by sme boli tak trochu nanič. S tým sa rada stotožním. Je skvelé, že sa jej dostalo takej pocty, veď je to hotový poklad. Mnohí z nás ju roky hľadajú a ak ste už niekedy bez duše ležali v posteli a nemali chuť vstať a fungovať, určite vám robí radosť. Činoradosť.
Pred časom som však v jednej knižke natrafila na myšlienku, ktorá ma zaujala natoľko, že som si ju musela ihneď vo vlaku načmárať do zápisníka. A pritom taká blbosť. Keď je niečo tak dobré, že si to potrebuješ zapísať, už nikdy to z hlavy nedostaneš.
Zapamätala aj zapísala som si to takto:
Striedmosť je jediná cnosť, ktorú nemožno dohnať do extrému.
To vám je, kamoši, taká myšlienka, až ma skoro hnevá, že som na ňu neprišla sama.
Vztiahni si ju na čokoľvek. Na globálne otepľovanie. Na plastový odpad v oceánoch. Na hypotekárnu krízu. Na to, že ti je zle z tých troch cesnakových langošov. Na to, že ľudia po Vianociach vyhadzujú šteniatka na ulicu.
Keď ku ktorémukoľvek z našich problémov prizveme striedmosť, urobíme dobre. A čím viac striedmosti si na tanier naložíme, tým lepšie to s nami dopadne. Napríklad s takým globálnym otepľovaním a žlčníkovými záchvatmi bez štedrej dávky striedmosti nepohneme ani o milimeter.
Veľmi mi to dáva zmysel a veľmi sa mi to páči.
Tak veľmi, že teraz túto vetu ako nové šaty prikladám ku všetkým ústrižkom svojho života a skúmam, či do nich zapadne ako uliata.
Niekam áno, niekam nie.
Do mojej činorodosti striedmosť nezapadá ani náhodou. Mne totiž činorodosť bezohľadne velí.
„Vstávaj, nespi toľko.“
„Odpíš na e-maily.“
„Poriadne na tie e-maily odpisuj! Nie jednou holou vetou ako blbeček!“
„Uprac.“
„Gratulujem, opäť nákup v plastových obaloch. Akoby si nemala tú polhodinku navyše...“
„Dokonči to pred večerou.“
„Prepíš to.“
„Zacvič si.“
„Utekaj na plaváreň.“
„Utekaj z plavárne, hádam nechceš obedovať o pol druhej.“
„A aspoň bábovku by si dnes nemohla upiecť? Na zajtra k raňajkám?“
„Pozri na tie suché kvety.“
„Aha, ty hlúpa, zase si zabudla kúpiť soľ do umývačky.“
„Nauč sa konečne fotiť.“
„To som zvedavá, ako chceš s týmto prístupom napísať knihu.“
„Aj tú sviečkovú by si sa už niekedy mohla naučiť variť.“
„A letnú dovolenku chceš kedy začať plánovať? Nevidíš, že už je marec?“
Viete, ja mám k činorodosti naozaj srdcový vzťah. Nič, čo dnes mám, by som bez nej nemala. No v poslednej dobe spolu trávime až priveľa času a mne to začína poriadne liezť na nervy. Najsmutnejšie na tom je, že odo mňa vlastne nikto nič nechce. Nikto mi nedáva príkazy, nikto mi neorganizuje čas, nikto odo mňa nič nečaká a vlastne nikoho príliš nesklamem, ak do konca týždňa nevyleziem z postele. Všetko to chcem len ja. Ja, ja, ja.
Ja chcem samú seba potľapkať po pleci za to, ako som to opäť všetko pekne zvládla. Že som prácu odovzdala o deň skôr. Že zaplávam 50 metrov kraula za menej ako minútu. Že my u nás doma hummus nekupujeme v plastovej krabičke, my prosím máme domáci!
A tak hľadám únikovú cestu a opakujem si svoju novú mantru.
Striedmosť je jediná cnosť, ktorú nemožno dohnať do extrému.
Tak ja to teda skúsim. Stanovovať si pomalšie ciele.
Budúci týždeň sa začnem konečne venovať svojmu zdraviu, na ktoré som si pri všetkej tej usilovnosti za posledný rok nenašla čas. Mesiac a pol budem denne cvičiť, plávať, máčať sa vo vírivkách a naprávať svoje popletené telo pod rukami fyzioterapeuta. Zasadím na balkóne bylinky, možno čo-to napíšem, každý deň si dám dobrý obed a obmedzím prácu na nevyhnutné minimum. Mesiac a pol dovolenky doma. Žiadne Thajsko, žiadne hory. Doma, medzi vlastnými okukanými štyrmi stenami. Na mieste, kde je vždy čo upratovať, triediť, prať, žehliť, drhnúť, premiestňovať a zdokonaľovať. Na mieste, kde číhajú všetky tie telefóny, počítače a internety. Myslím si, že tvrdšiu ranu moja neskrotná činorodosť dostať nemohla.
Comments