top of page
  • Writer's picturePetra

HOVORÍM NIE

Keď som bola maličká škôlkarka, Ľubka Hudecová sa so mnou nechcela kamarátiť, lebo mám škaredú zubnú kefku. Pamätám si, že som sa ju urputne snažila presvedčiť o tom, že jej kefka je síce objektívne krajšia, no ani moja nie je až taká zlá.


Márne. Nikdy sme túto bariéru neprekonali.


V prvej triede na základnej škole som mala najlepšieho kamaráta Mirka. Mirkovi sa vôbec nedarilo v písaní, čítaní ani počítaní, a tak som mu zo všetkých síl pomáhala, aby sa mu konečne všetci prestali smiať.


Márne. Mirko sa zo stresu začal pocikávať, jedného dňa kamsi zmizol a mne ešte pár rokov trvalo, kým som pochopila, kam.


Nedávno jedna milá a úspešná Zuzka so zdravotným postihnutím hľadala podnájom a veľavážená pani majiteľka nehnuteľnosti ju odmietla slovami: „Budete musieť hľadať inde, ja by som sa na vás nemohla každý deň pozerať.“


Niekedy pozbierame dosť odvahy postaviť sa za slabších a iných, a niekedy sa nám to úplne nepodarí. Lebo konfrontovať zlo je ťažké, nerobíme to každý deň a väčšinou nás na to nikto vopred nepripraví.


Tentokrát však nie sme nepripravení.


Tentokrát veľmi dobre vieme, s akým zlom sa treba konfrontovať.


Ak niekto z tvojej rodiny prežil holokaust, alebo máš medzi kamarátmi čo i len jedného homosexuála, presne vieš, o čom hovorím.


Ak máš to šťastie, že ťa tento typ zla ešte nikdy nekonfrontoval, zamysli sa nad tým, ako by si sa cítil v koži Mirka či Zuzky. Zamysli sa nad tým, či nie je krajšie žiť vo svete, kde nejdeme jeden proti druhému. Vo svete, kde si vážime plody vlastnej i cudzej práce natoľko, že sa nenecháme okrádať. Vo svete, kde sa uprostred všetkých tých prúserov, čo sme nasekali, môžeme potľapkať po pleci aspoň za jednoduché „POUČILI SME SA Z MINULOSTI“.


Vincent nerobí rozdiely a je na svete rád so všetkými. A tú kopu ručičiek má na to, aby mohol ísť poriadne voliť.

 
bottom of page