Nebudem chodiť okolo horúcej kaše.
Podľa mňa húževnatosť nemá nohy. Dala by som za to ruku do ohňa. Moja epochálna logika pripúšťa dva možné dôvody tejto telesnej disproporcie:
1. Slovo húževnatosť sa podobá slovu húsenica. Húsenica síce má mininohy, ale nikdy si ich poriadne nevidel, takže akoby nemala.
2. Nohy často bolia. A keď bolia, zastavíme sa na mieste, alebo si dokonca sadneme. To húževnatosť odsudzuje a preto nohy radšej nemá.
Keby som bola správna blogerka, ktorú baví márniť čas na instagrame, mohla by som pre svojich fanúšikov spraviť báječnú anketu v instastories. „Húsenica, alebo boľavé nohy?“ Ale to by mi IQ kleslo až k členkom a húževnatosť by so mnou týždeň neprehovorila.
To je niečo, čo si nemôžem dovoliť, pretože húževnatosť je moja najobľúbenejšia vlastnosť. Je zdrojom pohybu, motorom veľkých plánov a ja osobne jej asi vďačím za väčšinu toho, čo mám a nemám. Keď stretnem poblednutého, neveselého kamaráta zo základky, ktorý po štvrťstoročí života ešte stále nevie, čo od neho chce, je mi to vždy veľmi ľúto. Pomyslím si: „Bóže, chudák, nemá húževnatosť.“ Takým ľuďom mám vždy obrovskú chuť pomôcť a dať im kus svojej, ale pomaly začínam chápať, že takto to nefunguje. Ak mám byť úprimná, vlastne neviem, ako by mal človek tento problém riešiť. Jediné, čo mi napadá, je, že húževnatosť by malo byť relatívne ľahké dolapiť.
Nemá nohy.
Má však veľa iných fajn vecí. Má šikovné ručičky bez umelej manikúry, kufrík plný vizitiek, náradia a núdzových svetlíc a strohý, nekompromisný hlas, ktorým neplytvá. Na zadku má vrecko a v ňom plán.
Keď sa v škole preberali základné fyzikálne zákonitosti, húževnatosť chýbala. Ťaží z toho dodnes. Nerobí jej problém vydať sa hlavou proti múru, bojovať s veternými mlynmi ani hádzať hrach na stenu. To sa mi na nej najviac páči. Že máme podobnú logiku.
Čerpajúc zo svojich doterajších zážitkov s touto žížalou som nadobudla presvedčenie, že ak sa máme vyvíjať, zlepšovať, dostávať z hovienok a meniť svet, nič iné okrem nej k životu nepotrebujeme. Nepotrebujeme novoročné predsavzatie, menej vyskočených platničiek, nižšiu splátku hypotéky ani dobrý pocit na duši. Potrebujeme len húževnatosť, ktorá nám nakreslí značky na štarte a v cieli, čas od času ich nenápadne posunie o kus ďalej a na náš podozrievavý pohľad zareaguje nevinným pískaním. Lebo húževnatosť nebola v škole, keď sme si na telesnej merali päťdesiat krokov od nasprejovanej červenej čiary, na toto posvätné miesto uložili vrecko s prezúvkami a bežali presne po toto autoritatívne vrecko a ani o chlp ďalej. Húževnatosť to takto nemá.
Pre ňu je odrazovým mostíkom nula a cieľovou rovinkou viac. Buď sa prispôsobíme, alebo pôjde o dom ďalej.