Ak už vieme, ako vyzerá produktivita, ako by tak asi mohla vyzerať lenivosť?
S neumytými vlasmi a zrasteným obočím? V domčeku z krabíc od pizze? Apatická? Bez kondičky?
Ak máte nejakú konkrétnu predstavu o lenivosti s ručičkami a nožičkami, pokojne mi o nej dajte vedieť.
Čo sa týka mňa, neverím, že lenivosť vôbec existuje. Rozhodne nie tak fyzicky, ako jestvujú trebárs Húževnatosť, Spravodlivosť, Závisť, či Ľútosť.
Aby ste mi rozumeli. Isteže sú dni, kedy o sebe hovorím, že som lenivá. Lenivá zavolať na mestský úrad, lenivá roztriediť ponožky, či dokonca lenivá po celej šírke a dĺžke. Zároveň to však nevnímam ako príchod Lenivosti s veľkým L, proti ktorému sa nedá nič robiť a treba ho len pretrpieť pri Netflixe.
Keď chceš príliš veľa
Toto poznám náramne dobre. Mám cieľ napísať knihu? No tak do toho sa mi dnes rozhodne nebude chcieť. Ani včera sa mi nechcelo. Zato zajtra... zajtra by sa mi už teoreticky chcieť mohlo. Ak nebudem mať veľa bežnej práce. Ak vonku nebude príliš pekne na sedenie pri počítači. Ak sa neminie káva, nebude spln, susedia nebudú vŕtať a ak miesto písania knihy nedostanem chuť piecť poschodovú tortu.
Treba si zlepšiť svoj vzťah s realitou. Napísať knihu? Nikdy som žiadnu nenapísala. Jediné, čo v tejto fáze viem, je to, že kniha je nekonečne dlhá a zložitá záležitosť, z čoho usudzujem, že keď to o deň odložím, vlastne sa nič nestane.
Len čo si naordinuješ nejaký nadrozmerný náklad, akým je napísať knihu, upratať celý dom alebo rozbehnúť úspešné podnikanie, môžeš rovno postaviť na kávu. Lenivosť už je za dverami.
A pritom by celkom stačilo povolať do boja striedmosť a láskyplne svoj predimenzovaný cieľ rozporciovať na stráviteľnejšie kúsky. Napríklad miesto celého domu upratať v kúpeľni. Zavolať na živnostenský úrad a popýtať sa tetušky, že čo a ako... Alebo si deň čo deň sadnúť na zadok a hodinu písať.
Keď chceš príliš málo
Mne by sa to tiež náramne páčilo. Keby bol život taký jednoduchý, že by si si šikovne osvojil nejaký návyk, stratégiu, čokoľvek, a ono by to už navždy fungovalo. Že by stačilo naučiť sa, ako každý veľký cieľ rozmeniť na drobné, a nikdy viac by sme sa nepristihli pri tom, že si už dvadsať minút lebedíme na záchode s časopisom.
Nezvratným faktom je, že malý cieľ časom prestane byť cieľom.
Ak chceš písať knihu a už pol roka si nenapísal ani riadok, začať písať čokoľvek kreatívne hodinu denne je ten najlepší začiatok. Skôr či neskôr to však budeš musieť opäť prehodnotiť, pretože akokoľvek som v tejto disciplíne nepobozkaná, takto sa asi bestsellery nepíšu.
Musíme to posúvať. Neustále dookola vyliezať na ďalší a ďalší vrchol a rozširovať si svoj piesoček. Pretože ak si vo svojich cieľoch taký dobrý, že už ich môžeš volať rutinou, je čas na niečo väčšie.
Keď chceš úplnú blbosť
Takto.
Mohla by som z tohto článku na poslednú chvíľu vytrieskať trochu priemerného humoru a oblažiť vás výpočtom bizarných životných plánov, podnikateľských projektov a prekombinovaných nápadov, pre ktoré sa neoplatí pohnúť prstom už v zárodku.
Ono to však nie je až taká groteska, aby sme to všetci dôverne nepoznali.
Ostatní sa vedia náramne dobre presadiť točením bezduchých videí, nuž asi by si mal tiež. Ale začneš až zajtra, lebo dnes ti z tej predstavy zliezajú nechty.
Ostatní chodia päťkrát týždenne do fitka, s nepochopiteľným zápalom na kuchynskej linke zhromažďujú všemožné príchute proteínov a vyzerajú strašne husto. Tiež raz budeš, iste. Dnes ešte síce príliš nie, ale určite čoskoro. Stačí prekonať svoj odpor k smradu spoteného funkčného oblečenia a strach z funiacich kulturistov, a máš to vo vačku.
Ostatní to dotiahli ďaleko, majú stovky zamestnancov, štyri autá a dom s bezpečnostným systémom, pretože tvrdo pracujú šestnásť hodín denne. A ty vieš, že by si to tiež mal takto robiť. Len ťa brzdí tá tvoja blbá záľuba v neužitočných prechádzkach v prírode, neužitočnom stretávaní s kamarátmi a neužitočnej starostlivosti o rodinu.
Ja som vám to hovorila už na začiatku. Niekedy lenivosť vôbec nie je lenivosť. Niekedy je treba sa zastaviť, zoradiť si priority a vysvetliť svojej nenásytnej hlavičke, že dvanásť úspechov naraz naozaj dosiahnuť nemožno. Že ak ostatní robia niečo, čo ty nie, automaticky to z teba nerobí lenivca. A že existuje celkom podstatná časť života, v ktorej sa nehrá na ciele, zoznamy úloh a svetové rekordy. Také to, keď sa na balkóne tešíš zo záhonu byliniek, hladkáš cudzích psíkov a ležíš v posteli, aby si mohol ňuchať čerstvo oprané obliečky. To prosím ťa nie je žiadna lenivosť. To je múdry život, ktorého nikdy nie je dosť.