V pondelok sa k nám prisťahovalo mačiatko. To bolo to tajomstvo posledných týždňov. Že sa s nami začne bývať mačiatko.
Teraz už vidím, že túžiť po tajomstve nebol dobrý nápad. Je utorok a mačiatko ešte stále nevyliezlo zo svojho úkrytu pod topánkami. Zostáva tajomstvom.
Je streda a naše tajomstvo sa drží svojho remesla. Jediné, čo sme z neho videli, je hovienko. Ťažko povedať, či bude tento týždeň aj o niečom inom, než je mačiatko. Je také tajomné, že ešte stále nemá ani meno. Zato ja mám zodrané kolená i rebrá od neustálej snahy priateľsky sa k nemu priplaziť pod skrinku s topánkami. Darmo. Ťažké je hľadať fyzickú cestu k tvorovi, ktorý by sa ti zmestil do dlaní.
Je štvrtková noc a tajomstvo nám vliezlo do postele, aby mohlo Lukovi ohryzkať prsty na nohách. A pritom ho kŕmime.
V piatok ráno som si zaumienila, že sa musím pozbierať a vrátiť sa do svojej rutiny. Že treba povysávať, nakúpiť, vymyslieť mačiatku meno a prestať sa chovať ako žena v šestonedelí. Je to ťažká úloha, ale robím pokroky. Trúfla som si zapnúť práčku.
V sobotu sme sa vrátili k našej obľúbenej kratochvíli – k tréningu obyčajných sobôt. Trošku sme sa starali o svoj domov, trošku o seba navzájom a trošku o tú hanblivú chlpaňu. A potom večer niekto prišiel a tajne vymenil náš krehký koláčik šťastia za trafenú kunu, ktorá vráža do stien a dôsledne demoluje vlastný záchod.
V nedeľu ráno som sa zobudila s pocitom, že okolo mňa niekto krúži a vypliešťa oči. Rýchlo som zistila, že to nebol len pocit. Trvalo to dlho a bolo to napínavé. Mala som dostatok času premýšľať nad tým, či sa takto nejak cíti Lenin v sarkofágu.
Tento týždeň som občas chcela byť nepríjemná a iracionálne ženská. A to ja strašne nemám rada. Akože on povie A a ty z toho vykonštruuješ neexistujúce DXJNGQK, proti ktorému sa samozrejme musíš hystericky ubrániť. Pri predstave, že to robím, mi vždy zošedivie jeden vlas. A tak sa tým vždy najprv čo najdlhšie v tajnosti zožieram, nikdy to nepomôže a ja nakoniec aj tak vybuchnem. Len o to horšie, že už som samozožratá. Tentokrát som to však ustála a predýchala. A to len vďaka malej Dorotke s rodokmeňom na smetisku, ktorá mi každé dve minúty ukazuje, aké je to fajn, keď sa len tešíš a neriešiš.
Comments