top of page
Writer's picturePetra

Milý denníček, týždeň piaty

Pondelky sú stelesnení motivační koučovia. Nuž vstala som ráno o piatej, dala piecť kačicu a kúpila si kettlebell. V nadväznosti na to, že som sa celý víkend pohrávala s myšlienkou, či by som na svoje kuchynské drepovanie nemohla použiť vrece piesku do mačacieho záchoda.


Utorok bol taký... veľmi príznačný pre moju rozháranú dušičku. Najprv som sa pár hodín chovala celkom normálne. Pila som si kávu za kávou, naháňala som sa s Dorotou po schodoch a tak. Okolo obeda som sa bez varovania usadila na pohovku a začala usedavo plačkať. Za to, že je pandémia. Že sú ľudia smutní a boja sa. Že je zatvorená plaváreň. Že Dorota nechce spávať vo svojom krásnom pelíšku. Luk to už pozná. Trpezlivo ma pohladkal a zavolal na výlet. O hodinu neskôr sme sedeli v aute a ja som divoko tancovala na prednom sedadle na psychedelické elektro songy a nepríčetne žiarila šťastím na chodcov. Moja povaha ma úprimne vyčerpáva.


V stredu som s veľkým prekvapením zistila, že stačí skutočne málo na to, aby sa človeku rozbil celý zoznam úloh, časový harmonogram, nálada i pracovná motivácia. To všetko si dokáže vziať do parády hodinová štikútka.

Štvrtok bol až znepokojivo neemotívny. Za celý deň som nevyrukovala ani s jedným nápadom na dobrodružnú cestu karavanom, nesnažila som sa Luka presvedčiť, aby sme si otvorili bezobalový obchod a dokonca som sa ani nerozplakala, keď Dorote nechutili jej raňajky. Čudné. Môj dojem z všednosti balansuje niekde medzi extatickým nadšením a nekonečnou nudou.


V piatok som bola produktívna od svitu až do mrku a v sobotu som sa za to odmenila tým, že som sa o siedmej ráno vykradla z postele, uvarila si kakao a pustila si Annu zo Zeleného domu. Do obývačky žiarilo vychádzajúce slnko, Dorota nepríčetne cválala okolo konferenčného stolíka a kakao bolo dobré. Už musím doladiť len ten hlúpy pocit, že ležkanie pri Anne a popíjanie kakaa je plytvanie časom.


V nedeľu ráno stihla naša mačka Dorota už pri raňajkách naštekať na vrabce za oknom, z plných pľúc sa rozpleštiť o stenu, namočiť si hlavu do vedra s vodou a uloviť osemstopäťdesiat neviditeľných nebezpečenstiev. Očividne to nemusí byť nuda, byť zavretý doma. Keď sa v tom príliš nepitveš.

Comments


bottom of page