• Petra

NÁHODA NIE JE BLBEC

Plány.

Na večer. Na víkend. Na leto. Na starobu.

Všade a furt.

Nedá sa im ujsť.


Plány sú poriadne čudná vec. Všetci máme minimálne jeden a väčšinou aspoň osem. To mi nehovorte, že nie. Neustále si ich dolaďujeme, rozmaznávame a tešíme sa na to, ako ich pekne splníme. Hoci sme sa už dávno mohli naučiť, že určite nesplníme. Že týždňový to-do list je síce užitočný, ale aj tak aspoň polovicu z neho presunieme na budúci mesiac. Že itinerár vysnívanej dovolenky je dobrý akurát na to, aby sa mali meškajúce lety, stratené kufre, tropické búrky a vytknuté členky komu vysmievať do tváre. Že plánované rodičovstvo je obdivuhodným svedectvom ľudského pokroku, no značí jediné. Že nám to nejde tak, ako sme si naplánovali.


Nechcem, aby ste ma pochopili zle. Mať plán je v mnohých situáciách nepochybne super vec. Ak chcete začať podnikať, stavať dom, alebo umyť okná v celom byte, určite je rozumné ho mať. No zároveň je fajn pamätať na to, že tento plán neexistuje nikde inde než v našej hlave, takže je len veľmi malá pravdepodobnosť, že by skutočne mohol vyjsť. Niečo ako list z Rokfortu. Nedá nám spávať a pokojne si ho môžeme napísať aj sami, ale to nás ešte nedostane tam, kde chceme byť.


Viete, ja vám tu o tom mudrujem, ale v praxi to u mňa spravidla vyzerá takto:


Spravím si plán.


Niečo sa pokazí.


Nenechám sa vyviesť z miery, pôvodný plán elegantne upravím a tvárim sa akože nič.


Niečo sa pokazí.


Hrdá na svoj neuhasiteľný optimizmus dumám, čo by sa s tým dalo robiť. Rýchlo vymyslím nový plán. Vlastne ešte lepší než ten predchádzajúci. Paráda!


Niečo sa pokazí.


Upatlem zo zvyškov plánu číslo 1 a plánu číslo 2 zúboženú pieskovú bábovečku a teším sa, ako pekne zvládam stresové situácie.


Príde nejaký blbec, ktorý mi postúpa po bábovečke, ALEBO sa rozprší, ALEBO si do nej omylom zaryjem špičkou topánky.


Nevadí. Zahojím to novým plánom.


Vždy odznova a neustále dokola.

V posledných týždňoch som začala cítiť takú čudnú vec. Akoby som na precízne vyznačenej cestičke s náručím plným plánov narazila na nejakú neviditeľnú stenu.


Vo svojej hlave si celú tú scénu predstavujem v starom ihličnatom lese.


Spokojne si vykračujem, cez plnú náruč skvelých plánov si nevidím pod nohy a zrazu bum! Voľajaká stena. Vyvrátim vaše podozrenia skôr, než si všimnete, že ich máte. Nič zlé sa mi nestalo. Nemám depresie, nikto mi neublížil, všetko je fajn. Asi práve preto je tá stena neviditeľná a len si tam tak stojí a mlčí.


Sama sa trochu čudujem, že som si ju dokázala všimnúť tak rýchlo a nenarážala do nej ako hlúpa muška. Vravím si, že sa ňou nenechám rozhodiť. Môžem predsa chvíľku počkať. Nikam sa neponáhľam. Opatrne som odložila klbko svojich plánov na zem do ihličia v dobrej viere, že sa poň čoskoro vrátim. Len sa trošku poprechádzam okolo tej čudnej priehľadnej steny a chvíľku si odpočiniem.


Viete, čo sa stalo?


Zišla som zo svojho precízneho chodníčka, behám po lese ako šibnutá srnka a všetko, čo vidím okolo seba, strašne chcem. Chcem si urobiť vodičák, chcem záhradné jazierko, chcem ísť do lesa zbierať ostružiny, chcem si požičať paddleboard, chcem menej cestovať a viac maľovať, chcem si kúpiť bežecké tenisky a chcem si konečne zaplatiť účet na Spotify. Všetko to strašne chcem a zároveň nemám žiadny plán.


Tak teda dobre, jeden maličký mám.


Byť náhodná. Bez výčitiek, bez otravných kontrolných otázočiek a snáď by sa patrilo napísať, že bez rozmyslu. Čo najdlhšie a najdôkladnejšie to pôjde. Pretože náhoda rozhodne nie je blbec. Chudera náhoda sa ide zodrať od roboty, aby nám všetko to dobrodružstvo, inšpiráciu a vzrúšo strčila až pod nos. Je načase jej to oplatiť.


Idem tomu v ústrety. Akosi sa mi to momentálne zdá byť ten najlepší plán. Taký, na ktorom sa snáď nedá veľa pokaziť.

#nahoda #blbec #zivot #plan #organizacia #osud #motivacia #volnost #sloboda #spontannost #sny #tuzby

©2019 by Petra Pavlíková. Tušom.