Keď som bola malá, nechápala som, prečo mamy toľko plačú.
Plačú na školských besiedkach. Pri Titanicu. Plačú, keď sa na ne nalepí blbec. Keď blbec nezavolá. Keď zavolá, ale nie vtedy, kedy mal. Blbec. Plačú, keď zabudneme na Deň matiek. Keď zo zvedavosti narežeme novú kuchynskú linku nožom na chleba, lebo chceme vedieť, čo je vo vnútri dreva. Plačú furt.
Dnes už chápem, prečo som to nechápala. Kým nedozrieš v ženu, nepochopíš.
Doposiaľ som verila tomu, že ženská zrelosť príde vo chvíli, keď prestanem napodobňovať zvuky zvierat v električke, odvyknem si šušlať na svojho životného partnera a začnem sa zaujímať o úverové produkty. Chyba. Ženskú zrelosť spoznáš podľa toho, že furt plačeš.
Dnes je štvrtok a ja som už tri dni neplakala. Venujem si za to štvorček čokoládky. Zato v pondelok som plakala hneď niekoľkokrát.
Najprv preto, že musím ísť k pánovi doktorovi. Málokto to o mne vie, ale ja mám z pánov doktorov zbytočný, iracionálny a naozaj veľký strach. Bez ohľadu na to, či majú v pláne povedať mi nepríjemnú pravdu, alebo ďobnúť injekciu do ramena. Majú okolo seba auru desivosti, pomalým hororovým tempom ťukajú do klávesnice, ježia sa im chlpy v ušiach, trasiem sa od strachu, vyhýbam sa očnému kontaktu, plačem a vôbec to nedáva zmysel.
Popoludní som plakala preto, že mám v peňaženke príliš veľa kartičiek. Nesmejte sa. Viete, aké to je, hľadať tú jednu jedinú dôležitú kartičku v mori debilných neužitočných kariet? V ženskej peňaženke je to samá klubová karta, občiansky preukaz s blbou fotkou, permanentka na tréning, permanentka na kozmetiku... Každý by si poplakal. Tak sa konečne prestaňte smiať.
Večer som si poplakala v divadle a konečne som so sebou bola spokojná, lebo som plakala oprávnene. Bolo to skvelé divadelné predstavenie. Pokojne možno aj najlepšie, aké som kedy videla. A bolo trošku o mne. A tak som si nehanebne plakala. Pri záverečnom potlesku. V stoji. V prvom rade. A herci sa pri klaňačke navzájom štuchali a radostne si na mňa ukazovali. Takže tento plač naozaj nebol zbytočný. Prišla som domov dokonale odlíčená.
Neviem, či si s týmito neriadenými, neestetickými emočnými výpadkami dokážem nejako poradiť. Mohla by som ich skúsiť držať v sebe a nedesiť ostatných ľudí. V hľadisku divadla napríklad. To by som naozaj mohla. Ale momentálne sa učím plávať motýlika. Iste chápete. Na ďalší nadľudský výkon môj organizmus aktuálne nemá kapacitu. Takže možno po motýlikovi. Zatiaľ by som mala začať aspoň selektovať impulzy uslzeného kvílenia a uvedomelo ich triediť. Plač kvôli klubovej karte – zásadne nie, plač v divadle – áno (decentne, v kútiku oka), plač pred návštevou lekára – výnimočne, ak doma nie je čokoládka na utešenie. To by bolo fajn. Ale zaváňa to systémom a ten ja nemám.
Mala by som zvážiť aj možnosť, že si na nekoordinované ženské plače treba skrátka zvyknúť. Prijať, že plač v Lidli patrí k životu (dotkla sa ma dôchodkyňa a chladne si ma odsunula z cesty). Že plač pri prezeraní fotiek plastového odpadu v oceáne je znakom empatie („Ó, úbohé malinké udusené korytnačenky! Už nikdy si nekúpim syr v črievku!“). A že náhodný plač na ktoromkoľvek peknom mieste počas letnej dovolenky je len dôkazom toho, že ešte nie som rozmaznaná panička („Lásko, proč zas brečíš?“ – „Pozri... pozri na ten krásny raňajkový bufet.“).
Viete, čo okrem plakania mám ešte rada? Historky iných žien o tom, v akej bizarnej situácii plakali. Zbožňujem to. Dokázala by som si k tomu spraviť vedierko pukancov a počúvať to celé hodiny. A parádne by som si pri tom poplakala.
Možno by to bol vlastne perfektný námet na knihu. Príbehy žien, ktoré plakali tam, kde to nedávalo ani štipku zmyslu. Prečo nie. Milan Rúfus napísal Motlitbičky, ja napíšem Slzičky.
Pukance v špajzke mám. Zvyšok je na vás. Podeľte sa so svojimi plačmi. Nenechajte ma v tom samu. Nechcete ma predsa rozplakať.
Comentários