Ak ma trošku sledujete na všetkých tých internetoch, možno vám neuniklo, aká sa mi včera stala nepríjemnosť. Možno máte dosť vlastného života a uniklo vám to, nuž vám to poviem. Veľmi podozrivo som si natiahla achilovku a skôr nechodím než chodím. Ak patríte k ľuďom, ktorí majú záľubu v bulvárnych pikoškách bolestivého charakteru, môžete si o tom prečítať viac.
Fakty však nepustia a celá vec je veľmi prehľadná a nekomplikovaná. Som na Šumave, vonku svieti slnko, všetci sú na výlete a ja ležím vo veľmi škaredej hotelovej izbe s nohou v Lukáškovej vreckovke.
Ľudia, ktorí ma poznajú, ma zvyčajne považujú za optimistu. L., ktorý čelí mojim návalom radosti, vďačnosti a šialeného poskakovania zo všetkých najčastejšie, by môj optimizmus zrejme pokojne dokázal označiť za absurdný.
Ono to však nie je úplne tak. Občas mám nepríjemný pocit, že svojím optimizmom všetkých tak trochu zavádzam. Ja sa skutočne v mnohých situáciách rýchlo otrasiem a idem ďalej, ale nepovažujem to za žiadne hrdinstvo a žiarivý príklad optimizmu. Mne skrátka veľa nepríjemností neprenikne až tak pod kožu a akosi mi nevadia. Návaly práce a stresové situácie sú pre mňa zdrojom inšpirácie a často si ich masochisticky užívam. Na hlúpych, ľahostajných a krutých ľudí nemám liek a tak si ich skrátka nevšímam. Nevravím, že si neponadávam a nepoplačem, ale medzi plačom a radostným hopsaním je zvyčajne len niekoľkominútový interval.
Kým som v hre, zvládnem všetko.
Skúste ma však na dva dni posadiť na trestnú lavičku, uložiť do postele a zobrať mi všetky moje aktivity. Spoznáte toho najhlúpejšieho, najufrfľanejšieho a najneznesiteľnejšieho ufňukanca všetkých ufňukancov, ktorému sa ničím nezavďačíte. Celý svet je nanič, celý život je nanič a najviac zo všetkého som nanič ja sama. Táto situácia sa mi počas posledných rokov neustále opakuje a ja som dnes neochotne pripustila, že by to mohlo byť ono povestné:
„Každá lekcia sa k tebe vráti toľkokrát, koľko budeš potrebovať.“
A tak som vymotala nohu z vreckovky a po 24 hodinách zbytočného nariekania nad rozliatym mliekom som sa vydala na expedíciu, hľadajúc svoj optimizmus a zdravý nadhľad.
Vyrazila som na 100-metrovú prechádzku, kúpila som Lukáškovi marmeládovú šišku k raňajkám a sebe prvú kávu tohto týždňa. Sadla som si na zubaté jesenné slnko, zaľúbene hľadiac na svoje espresso, a predstavovala som si, ako pekne sa L. zajtra ráno bude tešiť so svojej šišky. Po káve som svoju výpravu bezhlavo predĺžila o ďalších tristo hrdinských metrov a išla si len tak pre radosť prečítať, čo dnes varia v mojej obľúbenej reštaurácii. Bola to bezvýznamná polhodinka, ale okrem toho, že som kráčala slimačím tempom a vliekla ľavú nohu za sebou, nemala jedinú chybu. Stretla som ovečky a dvoch psíkov a možno by ste sa čudovali, koľko rôznych šliach a kĺbov mi v tele celý ten čas hladko fungovalo.
Všetky nepríjemnosti, ktoré ma v živote postretli, sú dnes kdesi v nenávratne. Aj tie, ktoré ma trápia dnes a budú trápiť o mesiac a o rok, sa za nimi poberú. Musím si to už konečne poriadne zapamätať. Nesmiem donekonečna hádzať špinu na všetko dobré len kvôli jednej nepríjemnosti. Nesmiem podceňovať veci, ktoré stoja za radosť za každých okolností.
Mám plné ústa čučoriedok a nenechám si pokaziť chuť.
Takže vďaka, lekcia. Možno to tentokrát už vyjde.
Raz sa to predsa musím naučiť. Otáčať sa za slnkom.
Tak či onak, ak má tvoj strýčko fyzioterapeutickú ambulanciu v Brne, určite mi napíš.
Comments