• Petra

ROZUM(Y)

Racionalita je jednou z vecí, na ktorých si veľmi zakladám.


Bizarný humor, tvarohové palacinky aspoň dvakrát týždenne a racionalita. Moje životné piliere.


Hľadám racionalitu úplne vo všetkom. Ako idiot aj v momentoch, kedy v správach hovoria o ľuďoch, ktorí podpaľujú mačky alebo presadzujú zákaz interrupcií.


Hľadám racionalitu tak zúfalo vždy a všade, že často musí zasiahnuť Luk a nežne mi pripomenúť, že sú aj miesta, kde racionalita nie je.


Hľadám racionalitu sama v sebe, aby som mohla stáť nohami pevne na zemi.


Je to totiž ohromne praktická výbava do života. Nepotrebujem sa báť vecí, ktoré by sa veľmi teoreticky mohli stať, ale takmer určite sa nestanú. Nepotrebujem vzplanúť pre každý nový trend a podliehať tlakom okolia, keď viem, prečo veci robím tak, ako ich robím. Nepotrebujem sa nechať stresovať tým, že „ona v mojom veku má už dve deti a hrubú stavbu bungalovu“, keď racionálne viem, prečo ja nie.


Isteže. V tomto veselom svete sa vždy nájde niekto, kto vám za vašu racionalitu z nejakej iracionálnej príčiny vynadá. Partner, ktorému márne vysvetľujete, že žiarliť na inštruktora autoškoly nikam nevedie. Kamarát, ktorý sa spýta na váš názor, a obratom sa nahnevá, lebo chcel počuť iný. Rodič balansujúci medzi hrdosťou na vaše vlastné úspechy a nutkaním vtlačiť vás do šablóny, ktorú vám vybral on. Ak to s racionalitou myslíte vážne, nenecháte sa tým rozhodiť.


Snáď jediným nedostatkom racionality je to, že človeku občas zastiera výhľad na šiesty zmysel. Ale nikto z nás nie je dokonalý, tak prečo by racionalita mala byť, všakže.


Skúste si na chvíľku predstaviť svet, v ktorom by bol každý racionálny. Ja to robím ohromne často. Predovšetkým v dni hlúpych ľudí.

Vysvetlím.

U mňa je to tak. Väčšine svojich dní prideľujem nálepky a triedim ich do presne špecifikovaných kategórií.


Tak napríklad rozlišujem dni neznesiteľnej veselosti.


Dni hlbokého smútku nad ekologickými katastrofami, rasovou nerovnosťou a mačiatkami v útulkoch.


Dni dumavé.


Dni tvorivé.


Dni jedla.


Dni diskotékové. (To nie sú dni, kedy sa po diskotéke s opičkou v hlave mátožím po byte. To sú dni, kedy je život diskotéka. Raz vám to vysvetlím.)


Ešte máme dni prokrastinačné.


Dni činorodé.


No a potom teda dni hlúpych ľudí.


Deň hlúpych ľudí vyzerá tak, že si jednoducho kráčate po svete a narážate na hlúpych ľudí. Nemusia vám nevyhnutne ubližovať. Niekedy stačí už len to, že sa s vami o svoju hlúposť snažia nezištne podeliť. To sú presne tie dni, kedy si ráno omylom prečítate komentáre pod príspevkom Ľuboša Blahu, v Lidli na vás seniori bez zábran siahajú, aby vás odsunuli od regála so zlacnenými jogurtami, popoludní sa od niekoho zo svojich blízkych dozviete, že koronavírus je kórejskou zbraňou hromadného ničenia, a pri večeri, vyčerpaní dňom hlúpych ľudí, už úplne stratíte úsudok a zapnete Rodinné prípady.


Keď som na konci hlúpeho dňa vážne unavená, často svoj krvácajúci mozog liečim rozvíjaním divokých fantázií o racionálnom svete. Najviac sa mi na nich páči predstava, že aj vo svete, kde by všetci konali rozumne, by každý kráčal unikátnou cestou a naše názory by sa rozpínali na všetky svetové strany.


Ale vedeli by sme si ich obhájiť.


Vedeli by sme o nich zmysluplne diskutovať.


Vedeli by sme sa úprimne zaujímať o názory druhých, pretože by sme sa nemuseli báť, že sa dozvieme nejaké nehorázne kako.


Vedeli by sme sa navzájom obohacovať, pretože by sme všetci boli bohatí.


Pretože jediná univerzálna pravda neexistuje. Existuje len moja pravda, tvoja pravda, pravda tvojej babičky. Unikátna pravda každého z nás, ktorú sme si vytvorili z vlastnej múdrosti. A na opačnom brehu nekonečná hlúposť.


Ono totiž konať rozumne nie je žiadna sranda. To musí človek vážne disciplinovane chcieť. Pretože tie prekliate hormóny. Hlad. Láska. Neistota. Fake news. Stres. Únava. Málo tvarohových palaciniek. Veľa blbých otázok... To je pre rozumček nemalá záťaž.


Verte mi však, že trénovať v sebe túto superschopnosť stojí za to.

Vedieť, kam idem, vedieť, kam nejdem, a vedieť si obhájiť každý milimeter svojho života. To je sloboda, ktorú možno kultivovať v akokoľvek neslobodnej dobe.


Nedávno sme mali s kamarátmi debatu o rodičovstve. Poznáte to. Všetci ste bezdetní, všetci ste zľahka pod vplyvom vína a všetci presne viete, ako to s tou výchovou naozaj je. Ako sa tie hrozné rodičovské traumy projektujú do nevinných detských duší. Ako bábätká nie sú nepopísaným listom, ale jedinečnou individualitou, do ktorej nesmieme zasahovať. Všetky tieto reči, ktoré máte určite radi, ak vám vaša nevinná individualita práve vykydla fašírky do lona.

Dospeli sme k záveru, že každý z nás vie vymenovať slušnú kôpku vecí, od ktorých chce svoje teoretické deti uchrániť. Že máme nekonečné zoznamy vlastností, ktoré nám vadia, zakladáme si na žití v presnom opaku a už teraz sa nevieme dočkať, ako to naučíme aj svoje deti, ktoré následne túto našu milovanú, rokmi vypiplanú vlastnosť bezpodmienečne znenávidia.


Až ma mrzí, aká veľká pravda to je.


Z mojich teoretických detí už v týchto chvíľach vyrastajú veštkyne, hľadači pokladov, odborníci na horoskopy, hazardní hráči a milovníci adrenalínových športov. A mne je to veľmi ľúto.

©2019 by Petra Pavlíková. Tušom.