• Petra

SITCOM STORIES

Občas Lukovi s rozžiarenou tvárou rozprávam svoje obľúbené životné trapasy a on sa smeje.


Občas sa naopak nesmeje. Tvári sa zdesene a zdá sa, akoby zvažoval, či je naozaj bezpečné ďalej so mnou žiť.


Občas mu z toho padajú vlasy a vraví mi: „Prosím tě, už o tom něco napiš.“


Tak viete, čo? Ja vám dnes o svojich trapasoch napíšem. Ale ak vám z toho zrednú vlasy, za mnou nechoďte, choďte za Lukom.


Má na to taký špeciálny šampónik totiž.


Trapasov mám v kartotéke hromady. Priebežne si na ne spomínam a opäť ich zabúdam a občas si so smútkom uvedomím, že kedysi som ich zažívala viac. Tento znepokojivý pocit ma spravidla opustí pri najbližšej ceste električkou, pretože v električkách mne sa darí. Ako trebárs minulé leto, keď som nastúpila opálená a v rozviatom farebnom svetri:


"Vole, veď to je normálna indiánka. Vy ste indiánka, že? Vole, kámo, kukaj, vidíš? Indiánka. Vy idete z nejakého komparzu, že?

Kokos, jasné, že idete z komparzu. Jedine z komparzu. To by som si kukol, jak niekde sedíte v kríku a robíte komparz. Vole, ja si vás vyfotím, môžem? Ja to nikam nedám. Kámo, poď, to si musíme vyfotiť."


JA: Mlčky opúšťam električku na zastávke, na ktorej vôbec nemám vystúpiť, a utieram si slzy smiechu do toho pekelného pestrofarebného svetra.


Celkovo mám v električkách šťastie na zaujímavých ľudí. Trebárs na ľudí, ktorí na verejnosti bez ostychu konzumujú kvety orgovánu, o ktorých som si vždy amatérsky myslela, že sú jedovaté. Či na zaľúbených mladých mužov, ktorí pod vplyvom citovej búrky a nerovného brnenského terénu zasypávajú svoje drahé polovičky lichôtkami typu „aha, ako pekne ti poskakujú kozy“.


Búrky citov sú vo všeobecnosti tou najlepšou živnou pôdou pre trapasy.


Ako keď som raz dávno bola u babičky na vidieku na divokej letnej party s typickou nálepkou „naši sú na dovolenke“. Popíjate, holdujete nekvalitnej kinematografii a nelogicky sa s chlapcami naháňate po dome. Chlapci sú tu celkovo veľmi výrazným elementom. Je ich veľa, sú veselí a tešia sa, že konečne opäť prišli dievčatá z mesta. Už nie som úplne hlúpa a rýchlo zanalyzujem, u ktorého som zabodovala najviac.


Vidím tie iskričky v očiach. SPLNÍM-TI-VŠETKO-ČO-BUDEŠ-CHCIEŤ má napísané na čele. To je môj človek.


Vzrušene mu navrhujem, aby sme spolu zašli do chlievika.


Bez váhania súhlasí. Dokonca ma tam sám nadšene ťahá za ruku, za čo odo mňa dostáva plusový bod. Žiari ako slniečko a ja sa dojímam nad spriaznenosťou našich duší.


Sme tu.


Moje nadšenie dosahuje absolútny vrchol.


Poskakujem, radostne ťapkám ručičkami a vyťahujem svoju Nokiu 3100, aby som si tú parádu vyfotila. V chlieviku na mňa z okakaného rohu zíza prasiatko. Spokojne krochká a na nožičkách ma blato. Vedela som, že tu niekde musí byť. Videla som chlievik a počula som jeho vábivý hlas. Chcela som ho vidieť od chvíle, čo sme si pripili prvým panákom slivovice. Priateľsky sa prasiatku prihováram, šušlem na neho, pýtam sa ho, ako sa má, vymýšľam mu rôzne nežné mená a jediné, čo mi kalí radosť, je viditeľná absencia nadšenia u môjho spoločníka.


Prasa?

Ako jej mám dať pusu, keď sa rozpráva s prasaťom, sakra?

Myslí to fakt vážne? Prasa?

Fotí si ho. Ty kokos, vážne si ho fotí.

Nešli sme sem, aby sme mali trochu súkromia?

Je normálna?

Prasa?

Začneme sa vôbec bozkávať?!

„Soráč, kámo. Ja som vážne len chcela navštíviť prasiatko.“


Svet sa však po každom bizarnom vychýlení dostane späť do rovnováhy a každé zlomené srdce vám vráti dvojnásobne.


Zavolal ma von. Je pekný, dlho sa prechádzame a potom sedíme v parku, jeme keksíky a pijeme pivo. Z toho usudzujem, že to je rande. Viem, čo sa na rande robí, a tak napäto čakám, kedy mi tú pusu konečne dá. Nič. Vypili sme pivo, zjedli sme keksíky, kúpili sme si učebnice angličtiny na nový školský rok, trvá to už strašne veľa hodín, a stále žiadna pusa.


Teraz mám však pocit, že je to konečne tu. Stojíme pred mojím vchodom, lúčime sa a on tak divne prestupuje. Hovorím si, paráda. Presne takto som to videla vo filmoch. Že on teraz bude tak nesmelo váhať a ošívať sa, potom mi tak zraniteľne pozrie do očí a urobí to. Pochopila som jeho hru. Nuž teda tiež divne prestupujem, hrám sa s kľúčmi od domu, akože neviem nájsť ten správny, a je mi úplne jasné, že teraz je ten moment, o ktorý tu celý čas išlo.


„Počuj, a nezabudla si na niečo?“


Pusa! Je to tu! Miluje ma! Pusa, ty kokos! Odhadzujem školskú tašku, odhadzujem ten blbý zväzok kľúčov a ovalím chudáka chlapca svojím bozkom.


„Fí... no teda. Uau. Dík. A ešte mi prosím daj tú učebnicu, čo mám u teba v batohu.“


Od určitého veku ma našťastie vzťahové trapasy opustili. Už viem, kedy a komu pusu dávať či nie, a pochopila som, že ak niekto nechápe moju vášeň pre zablatené prasiatka, nemôže byť ten pravý. Prišla však celkom nová disciplína.


Práca.

Úrady.

Klienti.


Ako prekladateľka a tlmočníčka by som mala vystupovať seriózne. Nerobiť na verejnosti hanbu a chodiť oblečená ako konzervatívna letuška, čo je presne to, čo mi nesvedčí.


O piatej ráno v taxíku cestou na tlmočenie:


„Á, tak vy ste tlmočníčka? Husté.... A koľko jazykov ovládate? Desať? Dvanásť?“

„Jeden.“

„Á. No ale aj tak sa vám musí dariť. Taká mladá a už tlmočníčka... Ako tak na vás pozerám, vy nemôžete mať viac než tridsaťpäť.“

„Dvadsaťdva.“


Myslím, že to bol presne ten moment, kedy som začala zo svojich kruhov pod očami a predčasných vrások viniť zamestnávateľa, hodila som pud sebazáchovy za hlavu a vydala sa na voľnú nohu.


Zobrala som si veľké sústo a hneď u prvého klienta som tú voľnú nohu vzala doslova.


Dvojdňové tlmočenie bezpečnostného auditu v závode na ťažbu piesku.

Bezpečnostný audit v závode na ťažbu piesku je taká vec, kedy prísni ujovia z Nemecka chodia po všetkých budovách, parkoviskách, lomoch, pieskovniach, dopravníkových pásoch a garážach a hľadajú nedokonalosti, ktoré by niekomu zo zamestnancov mohli spôsobiť poranenie.


Nenašli nič.

Za dva nekonečné, desaťhodinové pracovné dni nenašli ani zrnko piesku tam, kde nemá byť.

Nič.

Až do chvíle, kedy vo mne veta „tak to tu ukončíme a presunieme sa do reštaurácie“ vzbudila toľký entuziazmus, že som vo svojom nažehlenom letuškovskom outfite oboma nožičkami nacúvala priamo do jamy s mokrým pieskom a vyváľala sa tam ako prasiatko.

Ak po príhode z chlievika očakávate, že som si to užila, nemám vám to za zlé.


Ak by ma páni inžinieri v tomto piesčito-vlhkom stave nevpustili do svojho nablýskaného BMW, tiež by som im to nemala za zlé.


Zapísali si to do protokolu a museli to tam kvôli mne oblepiť žltými páskami.


Strnulo sa usmievali a vraveli, že nevadí. Že to by sa mohlo stať každému (nemohlo) a že najdôležitejšie je, že som si neublížila.


Skrátka sa zdalo, že mi to nemajú za zlé.


Tohto klienta už nemám.


A úrady?! Tety za okienkami a hypotekárni poradcovia v bielych košeliach?! Nepúšťajte ma tam.

Pri poslednej návšteve banky som úbohému mladučkému klientskému pracovníkovi minula takmer všetok kancelársky papier na tréning svojho dávno zabudnutého podpisového vzoru.


„No vidíte, slečna, už to skoro máte. Len to skúste napísať tak... no... ako by som to... nechcem vás uraziť... Skúste to tak nejak detskejšie!

Anóó, to je skoro ono, ale skúste... nooo.... ešte detskejšie.“


„To dáva zmysel. Ten účet som si zakladala, keď som mala 25.“


„Ták, slečna, teraz je to detské tak akurát. Už to stačí len skrátiť, zúžiť, znížiť a tak... no... celé ešte tak trošku inak. Počkajte, podám ďalšie papiere.“


„Ste vážne láskavý. Pôvodne som ten účet chcela zrušiť.“


„Tááááák, dokázali ste to! Máme to! Myslíte, že to budete vedieť zopakovať? Dvakrát?“


„Ak sa vzdáte obednej prestávky...“


Zaujíma vás, ako to dopadlo? Myslíte si, že som to slávnostne podpísala, srdečne sme sa zasmiali a vybavené? Ha ha.


Hyperaktívna Petra sa po polhodinovom kurze kaligrafie nezmyselne podujala upratať stôl.


Predstavte si to. Ste v banke, obklopení cudzími ľuďmi, ten stôl vôbec nie je váš, nikto o vašu bizarnú ochotu nestojí a z dobrého uhla by ste pokojne mohli pôsobiť ako niekto, kto sa snaží preplaziť ponad stôl a zmocniť sa príručného trezoru.

To mne samozrejme nevadí, takže som sa omotaná v kabáte, šále a s batohom zosunutým na jedno rameno sápala tomu milému mladému mužovi po pracovnom stole, zhrabovala z neho svoje nedostatočne detské pokusy o podpisový vzor, pri tej príležitosti sa rukávom zachytila o nástenku a energicky so sebou strhla všetky nádobky s perami, zošívačku, hrnček na kávu, vizitky a letáky k investičným produktom.

Mala som ten účet zrušiť.


Mala som sa ovládať.


Mala som dospieť pred desiatimi rokmi.


Mojou jedinou útechou je, že aspoň produkujem zábavu pre svoje okolie. Že keď sa ma ktokoľvek opýta, ako sa mám a čo je nové, nemusím začať rozprávať o práci, počasí, diagnózach a cenách potravín. Môžem hovoriť o tom, ako som v električke bavila ľudí svojou mexickosťou. O tom, ako sa mi všetky vianočné darčeky rozsypali po peróne na hlavnej stanici. Pokojne dokonca môžem odpovedať: „Dík za opýtanie, mám sa fajn, ale už som ti hovorila, ako som si minule u dentálnej hygieničky umývala zuby ľavou rukou, lebo som zabudla, že som praváčka?“


Moji blízki by možno boli radi, keby som povedala, že s tým skúsim niečo robiť.

Že sa polepším, upokojím a dospejem.

Lenže trapasy sú ako talent. To buď máš alebo nemáš.

#blogpost #trapasy #zozivota #ozivote #zivotvpraxi #tusom

©2019 by Petra Pavlíková. Tušom.