• Petra

SKOKOM

Moja dušička starne.


Bez opýtania a míľovými krokmi.


Odkedy moju rozlietanú nekonzumnú myseľ začali šikanovať povrchné hlúposti, akými sú svadobné šaty, slivovica, obrúčky, finančné poradkyne a byty v piatom poschodí bez výťahu, cítim to naplno. Našťastie to nie je prvýkrát. Už ten pocit poznám. Úplne rovnako moja dušička starla, keď som prvý raz išla ku gynekológovi. Keď som sedela na prvom pracovnom pohovore. Keď som si do automatického e-mailového podpisu doplnila titul. Keď si odo mňa v Lidli pri kupovaní vína nevypýtali občiansky. Keď som do googlu ťukala „ortopéd Brno“.


Mimo týchto skostnatených dospeláckych epizód žiadne vädnutie necítim. Fyzicky som rozhodne čoraz kvalitnejšia. V dvadsiatke ste ma často mohli vidieť nevyspatú, s kruhmi pod očami, rozpustnou kávou v jednej a mentolovou slimkou v druhej ruke. Do tridsiatky plánujem začať s amatérskymi plaveckými závodmi a stihnúť aspoň zopár 100-kilometrových turistických pochodov. Dokonca ani príliš nekecám a vidím to celkom realisticky.


Príroda si však vždy nájde cestu. A tak zatiaľ čo naberám svaly, rysujem brucho a snažím sa svoju kondičku doviesť do bodu, kedy už vlastne vôbec nebudem potrebovať dýchať, moja dušička nekompromisne šedivie a nie je ani natoľko ohľaduplná, aby to robila postupne.


Starne skokom.


Tak napríklad vôbec som si nevšimla, kedy sa mi prestalo chcieť cestovať.


3 mesiace plánovania, 6 hodín na letisku, turisti so selfie tyčami a zmätky v taxíkoch? Nepozrieme si radšej rad za radom všetky filmy s Batmanom?


Taktiež už si nespomínam, kedy presne mi začali vadiť prebdené noci a alkohol.


Možno to bolo vtedy, keď mi po treťom poháriku rumu akýsi veselý Brňan cestou na záchod povedal „ty musíš byť určite z Trnavy“ a mal pravdu.


Alebo k tomu došlo v tú noc, keď som sa snažila neznámeho chlapca v trolejbuse presvedčiť, aby so mnou odletel do Nórska, pričom jediným motívom môjho nátlaku bolo to, že chlapec mal dlhú bradu a ryšavé vlasy. Takže by sa do Nórska pekne hodil, že áno.


Rovnako v tichosti ma opustila aj chuť na gumených medvedíkov, laky na nechty a nepohodlné sexi gaťky.


Možno v bavlnených bombarďáčkoch tak nevynikne vyrysované brucho, ale k večerom pri Batmanovi stačia.


A tá dnešná mládež?! A tie nekresťansky vysoké dane?! Hovienka na sídliskových trávnikoch?! Nekonečné rady na pošte?! Moja sivovlasá dušička tomu všetkému až príliš dobre rozumie.

A tak tu sedím, po vyvážených, zodpovedných raňajkách, s nohami v teplých ponožkách a v hlave si premietam, či som dnes skutočne užila všetky svoje vitamíny. Plavím sa internetom a miesto novej kabelky si s pôžitkom vyberám notára. Do určitej miery sa sama na sebe síce bavím, no zároveň s akýmsi minismútočkom dobre viem, že menej dospelá už nikdy nebudem.


Asi však začínam chápať, prečo vždy všetci hovoria, že toto sú tie najlepšie roky. Silné telo a konečne aspoň malá štipka rozumu, ktorá ten život úplne roztočí.


To dušičkino starnutie skokom však do toho všetkého vnáša poriadnu neistotu. Teraz je to so mnou ešte dobré, no čo ma prekvapí o mesiac? O rok?


Túžba po životnej poistke? Dioptrie? Zavárací hrniec?


Nech to bude čokoľvek, asi mi to nebude vadiť.


Život sa mi mení pod rukami a ja som tomu prišla na chuť.

#zivot #dospelost #zmena #tusom #blog #blogpost

©2019 by Petra Pavlíková. Tušom.