Počuli ste už niekedy výraz „utopené náklady“?
Utopené náklady predstavujú peniaze, čas, energiu, prací prášok, kus života alebo čokoľvek iné, čo sme už spotrebovali a nie je možné to zvrátiť.
Reklama na Instagrame.
Peniaze za permanentku do fitka.
Dva roky na výške.
Manželstvo.
To všetko obsahuje ohromné množstvo utopených nákladov, ktoré možno na niečo budú, možno už nikdy na nič nebudú, a najlepšie urobíte, keď sa za nimi nebudete obzerať.
Dokonca aj nudná ekonomická literatúra ich definuje takto:
„Utopenými nákladmi rozumieme náklady, ktoré sme vynaložili v minulosti, bez ohľadu na to, čo urobíme, ich nemôžeme získať späť a z hľadiska nášho súčasného rozhodnutia sú irelevantné.“
Utopené náklady sú všetko a všade. To, že ste dnes vstali, že ste dnes jedli. Že ste ušpinili už dve tričká, prečítali dvanásť strán z knižky, zavolali šéfovi a strávili štyri hodiny prikovaní k ponuke nehnuteľností hľadajúc niečo, čo vás nezruinuje a nevyzerá ako ruina. To všetko sú ony. Fakt, že sú utopené, nemusí byť nevyhnutne predzvesťou toho, že ste ich vynaložili zbytočne. Znamená to len toľko, že už sú jednoducho preč. A keďže sme im obetovali toľko energie, času či peňazí, niekedy nie je ľahké povedať si, že sú jednoducho preč. A práve preto sú podľa ekonómov, sociológov i filozofov utopené náklady tým najväčším a zároveň najchybnejším hnacím motorom nášho rozhodovania.
Reklama na Instagrame ti môže pomôcť dostať tvoju myšlienku k tým, ktorých hľadáš, ale taktiež možno aj vôbec nie, ale to zistíš až po tom, čo sa na nej namakáš a z účtu ti odídu peniaze.
Permanentka do fitka dokáže tvoj život rozhodne niekam posunúť. Keď si však na legpresse pochrúmeš koleno, ale budeš sa tam chodiť mordovať aj naďalej, aby tá debilná predražená bratislavská permanentka neprepadla, si učebnicový príklad jedinca opojeného utopenými nákladmi.
Dva roky na výške? Utopené bez ohľadu na výsledok.
Manželstvo? Predstavujem si ho ako vodnú nádrž veľkosti Zemplínskej Šíravy, kde sa topia všetky tie úbohé náklady energie vynaložené na strategickú komunikáciu zloženú z:
„Pomôž mi aspoň s niečím.“
„Nič mi nie je.“
a
„Nezabudol si na niečo?“
Rozhodovanie na základe utopených nákladov je ohromne úspešný a húževnatý parazit, ktorý žije z našej potreby považovať každú blbosť za výborné rozhodnutie.
Som na výške nešťastná? To je jasný signál, že ju musím dokončiť. Nezahodím predsa tie neznesiteľné dva roky len tak do kanála.
Pätnásť rokov s vyčerpávajúcim chlapom? Musím ho konečne prevychovať, lebo v štyridsiatke rozhodne nemôžem začínať odznova.
Vyhodili sme hromadu peňazí za reklamu a ono akosi... vôbec nič? Toľká strata, bude treba vyhodiť viac!
Ja viem, že to nie je len tak.
Možno je v prvej chvíli trochu nepríjemné priznať si, že ste si tú permanentku do fitka za 60 eur kupovať nemali, keď neviete ani zapnúť rotoped. Rozhodne je to však omnoho lacnejšie a menej fatálne, ako keď si tam tvrdohlavo a s ilúziou hrdinskej vytrvalosti potrháte jednu šľachu za druhou.
A čo by to bol za život, keby sme túto sadistickú vnútornú silu dokázali aplikovať aj na väčšie veci, než sú šľachy. Na veci, ktoré sa nedajú zahojiť.
Na roky strávené na zlom mieste.
Na roky strávené v zlej spoločnosti.
Na roky ubiehajúce smerom, ktorý sme si nevybrali.
Na roky, kedy sme si zvykli na veci, o ktorých sme zabudli premýšľať.
Nesnažím sa vám samozrejme povedať, že všetka vytrvalosť sveta je zlá a že ak ste s niečím začali a teraz je to chvíľu na hovienko, máte od toho ako správny znalec utopených nákladov rýchlo bežať preč. Snažím sa vám tým len naznačiť, že ak sa túžite posunúť preč od vecí, ktorým ste venovali hromadu energie a ony aj tak nevďačne nefungujú, spokojne sa posuňte.
Zamávajte svojim utopencom a vykročte suchou nohou na pevnú pôdu pod nohami. Len tam sa dá budovať nové, ktoré vydrží.
コメント