Určite poznáte takú tú patetickú hlášku „To snáď ani nie je človek!“ Zvyčajne ju adresujeme ľuďom, ktorí:
- týrajú zvieratká
- obľubujú pizzu Hawai
- vstávajú o 5 ráno, aby si mohli ísť zabehať
- volia SMER SD
Ja som raz túto urážku venovala sebe samej. Sediac v piatok večer vo vlaku na ceste domov po svojom prvom týždni strávenom prácou v korporáte. Zelená, polomŕtva, apatická. Človek na zahodenie.
Asi pre vás nie je podstatné, ktorý korporát to bol. Aj tak to podvedome viete.
Nech hodí kameňom, kto tam nepracoval.
Do pasce som spadla takmer ihneď po maturite. Na pohovor som prišla včas, príliš dobre oblečená a absolútne pokojná, pretože mi bolo jasné, že 19-ročné zvieratko nemôže dostať prácu s anglickým názvom v presklenej budove s 15 poschodiami. A tak som pri rozhovore s dôležitými rakúskymi ujami ležérne improvizovala a rozprávala im o tom, že sa chcem stať potápačkou.
Po nevídanom úspechu potápača som na svojej ceste pracovnými pohovormi v ďalších firmách postupne pritvrdzovala a na tom poslednom som rozžiarene tvrdila, že by som chcela byť kačičkou. Aj tam ma prijali.
Pamätám si, že to obdobie medzi telefonátom „Kedy môžete nastúpiť?“ a prvým pracovným dňom bolo pre mňa úžasne euforické. Bola som na seba hrdá, všetci mi gratulovali a svet sa tváril, akoby slávnostne vykročil na dobrodružnú cestu dospelosťou ovenčenú kariérnymi úspechmi na pracovnej pozícii maintenance specialist.
V tej dobe som to nevedela ani vysloviť a už vôbec nie si to zapamätať. Viem, malo ma to varovať.
Prešlo pár euforických týždňov, ja som si kúpila babkovskú kabelku, nudné sáčko, podstrihla si rozštiepené končeky a vydala sa v ústrety dobrodružstvu. Na svojej lukratívnej pozícii maintenance specialist – potápač som:
- nemala stoličku a musela dúfať, že niekto z nášho poschodia nepríde do práce
- nenašla ani jeden kávovar
- ani raz nikoho nevidela ísť na obed, na minútku si odpočinúť alebo sa zaujímať o to, aký mali kolegovia víkend
- ani raz nepoužila vlastnú hlavu
- po desiatich dňoch nebola ani o chlp bližšie k rozlúšteniu záhady, čo je náplňou práce maintenance specialist. Áno, bola som v takom šoku, že mi ešte stále nenapadlo vyhľadať si to pekelné slovo maintenance aspoň v anglickom slovníku. S vypätím posledných síl som lipla na fakte, že som špecialista.
Nedostalo sa mi prakticky ničoho z vecí, ktoré som očakávala. Napriek tomu však toto obdobie nebolo chudobné na zážitky. Pamätám si, ako som mame plakala do telefónu s výhľadom na celú Bratislavu. Ako ma kolega sediaci pri vedľajšom stole požiadal „nehovor na mňa, napíš mi e-mail“. Ako som v rannom zhone s hrôzou v očiach bežala na vlak, spadla zo schodov, rozbila si koleno a naťukla ten posraný stokilový firemný ThinkPad. Ako mi desiatky cudzích ľudí naprieč všetkými pätnástimi poschodiami úprimne gratulovali, keď som dala výpoveď v skúšobnej dobe.
Vôbec neodsudzujem ľudí usadených v korporáte. Keď som ich po očku sledovala, zdalo sa mi, že mnohí z nich sú hrdí na to, že to tam zvládajú. Že dokážu makať bez zbytočných kecov, poslúchať a nerobiť problémy. Niektorí boli radi, že majú na koho hodiť časť zodpovednosti, iných tam asi zavial len nedostatok fantázie. A ostatne, čo si budeme klamať... Z toho platu, ktorý mi tam nadelili za dva týždne zmäteného postávania, som v pohodlí svojej detskej izby žila snáď pol roka.
Vtedy som si však povedala, že to nie je nič pre mňa. Že nechcem hľadať význam svojej práce v slovníku. Že ma nebaví každé ráno dvadsať minút rozjímať nad tým, či dress code business casual zahŕňa aj blúzku so vzorom plameniakov. Že potrebujem vlastné pravidlá, vlastnú stoličku a vlastnú adrenalínovú ťarchu zodpovednosti. Že keď sa ma nabudúce niekto opýta, kde sa vidím o desať rokov, mám na neho vychrstnúť svoje espresso a bežať preč.
Comments