Závisť je jednoznačne žena. Dôsledne som si v hlavičke overovala, či sa mi to nezdá. Či ma len nezmiatol jej gramatický rod. A už som si istá. Ozaj je.
Poznáš to, ako ti myšlienky tryskajú na všetky strany, presne si pamätáš, koľko stál ten chlpatý dekoračný vankúš, dokedy má otvorené práčovňa a že do trenej bábovky ide 200 gramov hladkej múky. Ale nepamätáš si, kedy si naposledy ležala vo vani a ako končia knižky, ktoré čítaš.
Poznáš, však? Tak to si žena.
A poznáš to, ako sa v sobotu zabudneš prezliecť z pyžama, zamlátiš sedačku od rajčinovej omáčky, lebo prebohaživého mňam, potešíš sa každému jednoduchému vtipu, a vôbec netušíš, či vôbec v okruhu sto kilometrov nejaká práčovňa je. Poznáš, však? Tak to si muž.
Šťastie je muž a závisť je žena. To nie, že by muži boli šťastní a ženy závistlivé. To si len tak triedim svoje priveľmi živé predstavy. Pretože presne takto žensky si ju predstavujem. Neposednú, stále v strehu, dokonalú pozorovateľku. S očami skenujúcimi tisíc vecí súčasne a turbomozočkom, ktorý vníma aj tie najmenšie detaily, na nič nezabúda, nič neodpúšťa a s rýchlosťou počítača analyzuje, či treba závidieť alebo nie. Či máme tichšiu umývačku ako susedia. Či miesto kolegu radšej nemohli pochváliť mňa, keď chodím do roboty o pol hodiny skôr. Alebo prečo šediviem skôr ako Taťána Kuchařová. Krava.
Závisť je tam, kde nie je šťastie, a šťastie je tam, kde sme sa závisti zbavili.
Keby mala závisť dobré srdce, bola by náramným učiteľom matematiky. Nikto iný nedokáže s takou presnosťou spočítať, koľko máš, koľko nemáš, koľko majú oni a koľko by ti pribudlo, keby im trošku ubudlo. Má taký náramný talent na čísla, že ťa dokáže úplne popliesť a vnútiť ti akýkoľvek nefunkčný matematický vzorec.
Napríklad, že ak chceš mať viac, musíš to niekomu vziať.
Že ak máš málo, je to vina tých, ktorí málo nemajú.
Alebo že viac znamená lepšie. Krajšie. Či snáď šťastnejšie.
Teraz si v pokoji čítaš o závisti a ľahko sa ti hovorí, aké je to celé škaredé. Aká je závisť sprostosť a že túto hru ty rozhodne hrať nebudeš. A je to dobré, že si to takto hovoríš. Hovorme si to takto. Ale potom niekedy príde neúspech. Únava. Nechuť pokračovať a márnosť nad márnosť. A to je presne tá chvíľa, kedy závisti sypeme do krmítka. Aby nám mal kto povedať, že to nie je naša vina. Že to oni. Oni nám všetky tie dobré veci vyfúkli a my sa tu teraz musíme takto trápiť. Oni boli rýchlejší, takže nám sa teraz ani neoplatí štartovať. Oni majú lepšie gény, lepších rodičov a lepšiu životnú poistku. Oni si to vzali a nám už nezostalo.
Aké blbé, že?
Ale závisť rozhodne nie je blbec. Inak by nedokázala robiť takých blbcov z nás.
Som ako ty a túto hru hrať nechcem. A tak zo všetkých síl chodím po svete s vedomím, že je v ňom dosť pre mňa aj pre teba. Krásy. Úspechu. Prijatia. Chodím po svete a skúšam si brať zo všetkého, čo sa mi v ňom páči. Lebo keď to budem mať, môžem z toho niekomu dať. A on bude mať potom tiež a bude rád. A keď bude rád, tak sa aj rád podelí a opäť bude niekto rád. Až raz možno závisti vyschne aj posledný korienok. A hrozná kopa vecí, ktoré nedávajú zmysel, konečne prestane dávať zmysel.