Ja a kuchyňa, to je vzťah na celý život. Trávim v nej každý deň niekoľko hodín a vôbec mi toho času nie je ľúto. Zatiaľ je malá a bežná. Raz bude celá z masívneho dreva, zo stropu budú visieť panvice a zväzok sušeného ligurčeka a v rohu sa bude dôstojne vynímať obrovský rozkvitnutý kávovník, ktorý som minulý mesiac začala odhodlane pestovať na okennom parapete. Do dôjstojného a rozkvitnutého vzhľadu mu chýbajú už len dva metre a kvety.
Vo svojej hlúpej subjektívnej hlavičke som si istá, že to tak máme všetci. Svoje kuchyne milujeme, najradšej by sme tam aj spávali a varenie a spracúvanie surovín vôbec nepovažujeme za prácu, ale za bohémsku, kalorickú formu meditácie.
Nebojte. Potajme tuším, že je to blbosť. Ale ak aj v kuchyni nemeditujete, jete určite niekoľkokrát denne. A radi.
Práve preto sa kuchyňa stala prvou obeťou série článkov Malé kroky. Lebo udržateľný šatník a udržateľné cestovanie nie sú taká veda. Nekúpiš, nepoletíš a máš to udržateľné. Ale jesť budeš stále a všetky tie miliardy tvojich spoluobčanov na planéte Zem tiež.
Skôr než vás začnem zahŕňať konkrétnymi kuchynskými tipmi, rada by som sa dotkla toho najzásadnejšieho.
Nedá sa to robiť na 100 %.
Ohľaduplnosť v kuchyni má z môjho pohľadu tri základné disciplíny. Nevyhadzovať jedlo. Snažiť sa minimalizovať jednorazové obaly. Nebrať živočíšne výrobky ako každodennú samozrejmosť.
Lenže každý z nás má iné chute, iné finančné a nákupné možnosti, iné potravinové intolerancie, inú diétu a rôzny počet vyberavých jedákov v domácnosti. To sa skrátka nedá každý deň bezchybne skĺbiť. Tlak na to, čo máme a nemáme jesť, je obrovský. Mäso nie, sóju nie, lepok nie, laktózu nie, cukor nie, v plaste nie, z dovozu nie. Nerada by som k tomu prispievala. Omnoho radšej by som vám ukázala, ako ľahko sa dá robiť množstvo malých krokov.
Poviem vám, ako to máme doma my:
Sme dvaja, každý z nás má vlastnú potravinovú intoleranciu a trošku iné chute a ja to ešte komplikujem tým, že nejem sladké a snažím sa svoj jedálniček prispôsobiť tomu, že športujem. Takže áno, schizofrénia nad hrncami každý deň.
Podľa mňa neexistuje jedna dokonalá cesta, na ktorú by sme všetci boli ochotní sa vydať. Ale ak si dnes dáme mäso od farmára, zajtra vegánsky cícerový gulášik a nič z toho neskončí v koši, myslím si, že sme na tej najudržateľnejšej ceste.
Len toľko som na úvod chcela. Už mlčím a dávam tipy, aha:
OBALOVÁ HIERARCHIA
Nebudeme sa pred sebou pretvarovať. Nech sa akokoľvek snažíme byť eko, veľkú časť potravín nakupujeme a aj naďalej budeme nakupovať v obaloch. Nie je však obal ako obal. Moje poradie je sklo – papier – hliník – plast. Väčšinu sklenených obalov ani netreba recyklovať. Stačí im doma nájsť uplatnenie, alebo ich venovať nejakej vášnivej výrobkyni džemov a zaváranín.
Kečup, horčica, jogurty, mlieko, sterilizovaná zelenina, pivko. V skle toho nájdeme dosť.
Rovnako ako v papieri. Ten nás však stojí stromy a nedá sa recyklovať donekonečna. Ale stále je to také akési prírodnejšie, chápeme sa.
S hliníkom je to zložité. Ak sa nemýlim, vo väčšine miest naň rovnako ako u nás v Brne nenájdete zberné nádoby. My ho doma zhromažďujeme celý rok a následne odnesieme do zberného dvora.
Čo povedať k plastu? Toho máme všetci plné koše a to, čo sa s ním následne stane, je veľmi individuálne. Myslite však na to, že väčšina tenkých plastových obalov sa nedá zhodnocovať. Keď niekde s úľavou čítate o športovom oblečení alebo kobercoch vyrobených z plastového odpadu, ide o hrubšie plasty – najmä PET fľaše. To ostatné skrátka niekde skončí. V tom lepšom prípade v spaľovni.
Aj pri nákupoch v plaste sa však dá uvažovať o niečo ohľaduplnejšie. Ja rada vyberám potraviny v krabičkách, ktoré sa šikovne zatvárajú a ja ich tak môžem donekonečna používať na bezobalové nákupy a neštrngať pri tom ťažkými sklenenými pohármi.
VIAC JE VIAC
Uprednostňujte veľké balenia. Ja týmto spôsobom utišujem svoje svedomie najmä u orechov a semienok. Tie sa u nás rýchlo míňajú a v bezobalových obchodoch sú podstatne drahšie. Dobrý nápad sú však aj jogurty vo väčších vedierkach alebo zmrzky v litrových vaničkách.
MRAZNIČKA
Keď už sme pri tej zmrzline... Plastové krabičky, v ktorých býva balená, u nás doma nevyhadzujeme a využívame na mrazenie ďalších dobrôt, ktoré sme nestihli zjesť čerstvé. Sezónne ovocie, huby, nasekané bylinky. Nazbierané bez obalov u babičky v záhrade, zmrazené v krabičkách, ktoré mali skončiť v koši. V zime sa za to budete zbožňovať.
Mraznička je celkovo dobrý kamoš, keď sa snažíte neplytvať jedlom. Rada zmrazí aj párky, slaninku, tvrdé syry alebo zvädnuté kúsky zeleniny, ktoré vás už nelákajú. Z tých potom robím vývar ako základ do omáčok alebo krémových polievok.
Stačí na kúsočku oleja osmahnúť kusy cibule a cesnaku, pridať zmrazené zásoby zeleniny, zaliať vodou, jemne osoliť, pridať bobkový list a variť pol hodinku.
RASTLINNÉ POKLADY
Vegánstvo je ošemetná téma, ktorá akoby nás rozdeľovala na dva tábory. Pre mnohých z nás je to nekomfortná predstava, no faktom je, že rastlinná strava je omnoho šetrnejšia k prírode. Keď zjeme to, čo sme vypestovali, zaťažíme našu planétu omnoho menej, ako keď ten vypestovaný poklad spracujeme na krmivo pre zvieratá, tie ním niekoľko rokov kŕmime a potom zužitkujeme na zopár porcií mäsa na plastovej tácke. To, že je rastlinná strava šetrnejšia k samotným zvieratám, snáď už ani netreba písať. Ak sa už nadychujete, aby ste mi oponovali, že aj naše babičky jedli mäso a mlieko a je to pre nás prirodzené, nemusíte. Som v tom s vami. No pred časom sme doma začali experimentovať s rôznymi rastlinnými vychytávkami a došli sme k niekoľkým záverom:
Rezník je dobrý, ale aj tofu je dobré. S čili. S medvedím cesnakom. Údené.
Ešte lepší ako rezník a tofu je tempeh. Niečo ako nevinná slanina. Skúste to.
Ak zrovna nepečiete Sacherovu tortu, ryžovú ani ovsenú smotanu v jedle od tej bežnej nerozoznáte.
Medzi gazdinkami v mojom okolí sa hovorí: „Keď dáš do cesta na koláč jogurt, vždy chutí lepšie.“ Hovorí sa to aj u vás? Alebo len u nás? Lebo ono je to pravda. Skúste do toho cesta nabudúce hodiť hodvábne tofu. Nespoznáte to. A hodvábne tofu má moju obľúbenú superschopnosť. Dlhú trvanlivosť.
Keď už sme pri tých jogurtoch... Objavujte, testujte, ochutnávajte. Taký kokosový, mandľový alebo kešu jogurtík nie sú nejaká provizórna náhrada. Sú to plnohodnotné, neokukané dobroty.
V posledných mesiacoch si uvedomujem, že moje objavovanie rastlinnej kuchyne nie je žiadnym obmedzovaním, ale naopak rozširovaním jedálnička. Prospeje to všetkým a nestojí to nič. Len snahu a záujem.
PRE GAZDINKY
Už to o mne viete. V kuchyni kaloricky meditujem a tráviť tam čas mi vôbec nevadí. Snažím sa túto úchylku využívať múdro a vyrábať si čo-to doma. Zaváraniny bojkotujem (príliš sladké) a z džemov ovládam iba slivkový lekvár (bez cukru), no napríklad také rastlinné mlieka, v tých som už celkom profík.
Je to ľahšie ako pierko. Aha:
RECEPT NA DOMÁCE RASTLINNÉ MLIEKO
Na výrobu môžete použiť akékoľvek orechy so šupkou alebo bez, mak, ryžu, ovsené vločky, kokos, všetky možné druhy semienok a tisíc ďalších vecí. Každé z týchto mliek bude iné. Niektoré nebudú dokonale biele, niektoré z nich budú chuťovo neutrálne (ryžové, ovsené, mandľové) a iné zasa nie (kokosové do zemiakovej kaše nikdy, prosím).
Vyberte si surovinu, ktorá sa vám páči, a odvážne si z nej zhruba 90 až 100 gramov. Môžete aj viac a možno sa dopracujete až k smotane. Ak ste sa rozhodli pre orechy, zalejte ich vodou uložte na 8 hodín do chladničky. Ryžu, vločky, mak a semienka stačí namáčať 4 hodiny. Kokos namáčať netreba. Môžete prihodiť aj zo dve sušené slivky. Mlieko bude zľahka sladké, podobne ako kravské, no ešte vždy použiteľné aj do slaných jedál.
Po namočení svoju víťaznú surovinu prepláchnite, vhoďte do mixéra, zalejte litrom čerstvej vody, pridajte drobučkú štipku soli a rozmixujte.
Veľa mixérov má program na výrobu rastlinných mliek. Ak ten váš nie, prezradím vám, ako sofistikovane tento program funguje: 3 minúty postupne pridávajte otáčky, poslednú minútu mixujte na maximum.
Teraz prichádzajú dve minúty babračky.
Rozmixovanú zmes je treba precediť. Ak vyrábate kokosové mlieko, najprv ho preceďte cez sitko a následne cez plátno. Ostatné mlieka stačí cediť rovno cez plátno. V eko obchodoch zoženiete špeciálne vrecká z jemného plátna na výrobu rastlinných mliek. Ak ste ako ja a bojíte sa, že v obchode s metrovým textilom netrafíte ten správny druh látky, môžu to byť pre vás dobre investované dve eurá.
V tomto bode je mlieko hotové a v chladničke vám vydrží asi štyri dni.
Klamem. Nevydrží. Budete sa v ňom chcieť aj kúpať.
Čítam vám myšlienky a viem, že by ste radi vedeli, čo s tou orechovou či kokosovou drťou, ktorá vám po výrobe mlieka zostala. To sa predsa nesmie vyhodiť, na tom sa zhodneme.
V prvom rade ju dôkladne vysušte. Buď voľne na vzduchu, v sušičke, alebo opatrne v rúre pri 50 °C.
Najjednoduchší spôsob ako sa tejto dobroty „zbaviť“ je pridávať ju do raňajkových kaší. Chutí to dobre a postará sa to vo vašej kaši o takú tú instagramovú krémovú konzistenciu. Zvyšky z orechov a kokosu môžete po dôkladnom vysušení používať aj ako kokosovú a orechovú múku. To je dnes moderná vec a chutí to v koláčoch vážne dobre. Treba však počítať s tým, že takáto podomácky vyrobená a vysušená múka môže byť občas trochu nevyspytateľná.
Mám pre vás ešte jeden tip. Môj najobľúbenejší.
DOMÁCA PSEUDOGRANOLA
(recept na drť z jedného litra mlieka)
Na panvici si rozpusťte dve lyžice ghee/masla/oleja s ľubovoľným množstvom trstinového alebo kokosového cukru. Ja dávam jednu lyžicu, ale zo mňa si príklad neberte. Ja to sladenie skrátka neovládam. Ktokoľvek z môjho okolia vám potvrdí, že jedna lyžica je extrémne málo a normálne množstvo by boli minimálne... štyri lyžice? Šesť? Možno? Otestujte.
Do tohto voňavého masielka pridajte orechovú alebo kokosovú drť, ktorá vám zostala z mlieka, a čokoľvek, čo máte v granole radi. U mňa sú to tony orechov a semienok. Pridajte hromadu škorice, dôkladne premiešajte, rozprestrite na plech a pečte zhruba pol hodinu na 150 °C. Občas premiešajte.
Nechajte poriadne vychladnúť, nasypte do sklenenej nádoby a skladujte v špajzke rovnako ako bežnú granolu. Skúste to nezjesť všetko naraz horúce z plechu.
Nech už sa rozhodnete pre výrobu čohokoľvek, trochou práce v kuchyni dokážeme ušetriť množstvo surovín a odpadu. Domáce nátierky miesto maličkej trošky v plastovej vaničke boli ešte v mojom detstve úplnou samozrejmosťou. Vôňa domáceho koláča stojí za tú pol hodinku práce. A uvariť si doma strukoviny na ďalšie varenie je o mnoho lacnejšie a zdravšie ako siahnuť po tých v plechovke. Treba si len spomenúť na to, že ich treba večer predtým namočiť. A ešte jeden tajný tip! Aj vám sa vždy zdá, že cícer a fazuľa v plechovke sú také nejaké... jemnejšie? Mäkšie? Maslovejšie? Už som prišla na ten fígeľ. Po uvarení strukoviny neceďte. Pridajte soľ a nechajte ich ležkať vo vode, v ktorej sa varili, až do úplného vychladnutia. Akosi im pri tom kúpaní zmäkne tá vrchná šupka a chutia skrátka lepšie. Jemnejšie, mäkšie a maslovejšie. A pol kila za euro.
NA NÁKUPOCH
Dobre, nalejeme si čistého vína. Väčšinu vecí si skrátka doma nevyrobíme. Vy možno viete upiecť chleba a ja robím vážne dobrý slivkový lekvár, ale na celý rok by nám to asi nevystačilo. Ako zapojiť svoju ohľaduplnosť v obchode? Treba investovať do bio potravín a nakupovať len v predajniach zdravej výživy?
Na tom sa asi nikdy všetci nezhodneme, no ja osobne si to nemyslím. Presnejšie povedané... ak by naše rodinné rozpočty boli neobmedzené a bio potraviny perfektne dostupné, prečo nie. Kým tomu tak nie je, bez väčších výčitiek urobím bežný nákup v supermarkete. Do košíka si hodím pasírované rajčiny v sklenenej fľaši, ryžu v papierovom vrecúšku a zeleninu a ovocie si tam nahádžem len tak. Ak niečoho kupujem viac, alebo sa bojím, že sa mi to zatúla kade tade, šupnem to do látkového vrecka. Kedysi na začiatku som mala na tieto účely vrecká tri. Dve odo mňa za záhadných okolností odišli a ja som sa celé mesiace chystala na doplnenie zásob. Veď predsa šetrím prírodu, potrebujem látkové vrecká. Po roku so smútkom priznávam, že si nové vrecká kúpiť nemôžem. Ešte ani raz mi totiž nechýbali.
Rovnako jednoducho to funguje aj s pečivom. Keď som bola ešte vrecúškový nováčik, rada som sa stresovala predstavou toho, že sa na mňa pani predavačka v obchode za žemličky v látkovom vrecku nahnevá. Za to, že do toho poriadne nevidí a musí cez ten malý otvor nepohodlne skúmať, či mám žemličiek päť alebo šesť. Môžete trikrát hádať. Nikdy sa mi to nestalo. Ale uznávam, že raz sa na mne hlasne bavili dvaja mladí muži v rade za mnou. Som slaboch a nepostúpala som im po nohách.
Tým najzákladnejším nákupným pravidlom by pre nás mala byť lokálnosť a sezónnosť. Viac zemiakov a menej ryže. Viac kalerábu a menej avokáda. Opäť je to však otázka kompromisov a možností. Bez plastových vreciek a sezónne sa najjednoduchšie nakupuje na zeleninových trhoch. Keby som netrávila toľko času v kuchyni a v bazéne, veľmi rada by som na ne chodila častejšie.
Tým najlepším, čo môžeme pre svoje brušká urobiť, je čo najviac využívať dary zo záhradky. Ani vy žiadnu nemáte? Pán Boh zaplať za babičky, že? Ale prezradím vám tajomstvo. Rajčinám sa na balkóne darí úžasne. Je im tam teplo, takže zrejú až do októbra. A poskytujú osviežujúci tieň bylinkovej plantáži na parapete.
NÁKUPY V BEZOBALOVÝCH OBCHODOCH
Toto je taká háklivá téma. V rámci snahy o udržateľnosť je to vo väčšine článkov a príručiek tip číslo jedna, no neviem, či príliš zmysluplný. Ja sama v bezobalovom obchode nakupujem. Vydám sa tam zhruba dvakrát mesačne a doplním zásoby.
Mám šťastie na úžasný obchodík plný pokladov, takže domov bez obalov okrem strukovín, ryže a cestovín nosím aj koreniny, olivový olej, puding, tofu, čokoládu či dokonca nakladanú zeleninu. To však nie je žiadnou známkou mojej uvedomelosti či nejakej eko obety, skrátka mám takúto možnosť po ruke, a tak ju rada využívam. Viem, že v mnohých menších mestách bezobalové obchody ešte nie sú, prípadne ponúkajú len obmedzený sortiment fazúľ a šošovíc za príliš vysoké ceny.
Práve na ceny bezobalových nákupov ste sa ma na Instagrame viacerí pýtali. Stojí to rovnako ako v Tescu? Stojí to viac? Stojí to menej, pretože k tomu nie je obal?
Ťažká otázka, na ktorú sa asi nedá odpovedať všeobecne. Poviem vám úprimne, že keby potraviny v bezobalovom obchode stáli výrazne viac ako v bežnom supermarkete a nemali by lepšiu kvalitu, asi by som tam nakupovala len príležitostne. V mojom „domovskom“ Nasyp si v Brne na Úvoze sú však ceny porovnateľné s bežnými obchodmi. Ak je niečo drahšie, je to preto, že je to bio, lokálne, od malého výrobcu, alebo s kvalitnejším zložením. Kilo celozrnných cestovín stojí menej ako 3 eurá, liter extra panenského olivového oleja asi 10 eur a plný pohárik sušenej majoránky asi 20 centov. Je to veľa alebo málo? Asi aj to je príliš subjektívne. Pre mňa je to absolútne prijateľné, no myslím si, že to nie je žiadna všeobecná pravda, ktorá by fungovala v každom meste, v každom bezobalovom obchode a pre každú gazdinku.
Ak však máte tú možnosť a nemusíte počítať každý cent, nákupy v bezobalových obchodoch vám zo srdca odporúčam. Je to akási väčšia zábava. Všetko je voňavejšie, farebnejšie a máte chuť prísť domov a hneď z toho niečo dobré uvariť. Hoci to sa možno opäť vraciame k tomu môjmu problému s kuchynským meditovaním...
Napadá mi ešte veľa ďalších vecí. Napríklad, že mäso z hydiny je šetrnejšie ako mäso z kravičky, že papierové kuchynské utierky sú čudný moderný výmysel, bez ktorého sa dá ľahko žiť, alebo že neexistujú lepšie solené oriešky ako tie, ktoré si upečiete a osolíte doma. Ale vy možno nejete oriešky, možno ani to mäsko z hydiny a máte vlastné vychytávky a vlastné neekologické potešenia, ktorých sa nechcete vzdať. Univerzálny návod neexistuje a zo snahy o dokonalý eko a bio život by sme sa asi mnohí zbláznili.
Tým najlepším receptom je snáď len obyčajná skromnosť ochutená štipkou snahy. Ako prílohu podávame zdravý rozum a kúsok ohľaduplnosti. K prírode i k ľuďom, ktorí to všetko vidia inak ako ja alebo vy.