Dnes mám narodeniny.
Mohla som tento článok zverejniť včera, aby ste sa to dozvedeli v predstihu a mohli mi dnes zaklopať na dvere s bonboniérou.
Mohla som ho zverejniť ešte skôr a dať vám dostatok času na naaranžovanie tajnej oslavy.
Je večer, tma, ja prichádzam z práce, štrngám kľúčmi v zámku, vstupujem do bytu, šťukám vypínačom a spoza nábytku vyskakujú nadštandardne šťastní ľudia v klobúčikoch na jedno použitie. (#zerowastevole!)
Nejem sladkosti, nechodím do práce a mám s vami celkom iný zámer, nuž vám o svojich narodeninách píšem až dnes.
A prečo vlastne?
Tento rok sa z nich akosi teším. Neviem presne pomenovať, prečo je to tak. Žiadne šťastné číslo, žiadne guľatiny, Kristove roky, nič. Ale ja si po siedmych rokoch upratovania života, zhnuseného navštevovania vysokej školy a budovania vysnívanej kariéry nesmelým hláskom hovorím, že mám konečne hotovo. Všetky povinné jazdy sú za mnou, mám čo potrebujem a môžem vykročiť v ústrety všetkým nápadom, ktoré mi ležia v hlave. To ma napĺňa pocitom rozmarnej mladosti, ktorý som v dvadsiatke, s kruhmi pod očami, rozpustnou kávou na nočnom stolíku a skriptami pod vankúšom, rozhodne nemala. Čím viac mám takej tej obyčajnej životnej pohody, tým neodbytnejšie na mňa doliehajú všetky sny, túžby a plány, ktoré vo mne klíčia.
A tak sa dostávame k jadru veci. K mojej narodeninovej torte. Moja narodeninová torta tento rok nemá 26 sviečok. 26 sviečok sa už na tortu dáva trochu neprakticky, vykašľala som sa na to. Tento rok miesto sviečok na tortu ukladám na papier svoje ciele. Možno by bolo romantickejšie nazvať ich prianiami, ale tým by sme ich dehonestovali na niečo, čo sa vlastne až tak veľmi nemusí stať. Taktiež by bolo iste veľmi poetické, keby tých cieľov bolo 26, ale to by som ich opäť musela preklasifikovať na priania a zaradiť tam aj tie najmenej reálne, ktoré som si chcela nechať pre seba. Natáčanie filmov o podmorskom svete na Veľkom bariérovom útese napríklad.
Ak ste ešte stále tu, poďte sa na to so mnou mrknúť. Možno vás inšpirujem, možno vy inšpirujete mňa a hlavne – budete mojimi kontrolórmi. Takže mi pokojne môžete každých 24 hodín písať správu a overovať si, ako som v plnení svojich cieľov pokročila. Prísnu ruku budem rozhodne potrebovať, veď posúďte sami.
NAPÍŠEM KNIHU
Toto je možno cieľ, ktorý vás na mojom blogu úplne neprekvapí. Neprekvapil by vás vlastne na žiadnom blogu v tejto galaxii. Máme blogerky kuchárky, blogerky odborníčky na slow fashion, blogerky so zážitkami zo zahraničia... a každá už má knihu.
V tomto momente ma zdesilo uvedomenie si faktu, že bloger – muž je na Slovensku... hmm... jeden?
Nuž ale späť k písaniu knihy. Uznávam, ďalšie knihy nám netreba. Nie, vážne! Netreba. Bola som na kurze kreatívneho písania, kde nám hovorili, že každý literárny počin prinesie na svet niečo nové a že nie je možné dôjsť do štádia, kedy už bolo napísané všetko. S tým môžete súhlasiť i nesúhlasiť, ale ešte stále ste nečítali ani Bedárov, Pýchu a pád, Proces a Tri gaštanové kone, takže nové výplody amatérskych autorov z instagramu k životu nepotrebujete.
Takto to s literárnou tvorbou vidím ja. Často sa k tomuto svetonázoru vraciam a snažím sa ho prekopať, on sa však ani nepohne a neoblomne ma okupuje. Môj cieľ napísať knihu to však nijak neumlčalo. Stále tam kdesi v hlave je, drží sa na popredných priečkach môjho zoznamu a ja mám námet, plán, nulové sebavedomie a dokonalé miesto na krst. Takže to asi proste musím skúsiť alebo čo.
ZORGANIZUJEM WORKSHOP PRE ZAČÍNAJÚCICH PREKLADATEĽOV
Z tej predstavy mi po chrbte behá mráz a to sa mi páči.
Sama som bola začínajúci prekladateľ a všetko to trápenie si veľmi dobre pamätám.
Sama som bola na workshope pre začínajúcich prekladateľov a to fiasko si, žiaľ, taktiež veľmi dobre pamätám.
A ešte taká drobnosť. Štyri roky som bola učiteľka. To vás poznačí. Občas skrátka chcete stáť pred ľuďmi, ktorí si zapisujú, čo hovoríte.
Myšlienku kurzu pre začínajúcich prekladateľov mám v hlave už veľmi dlho a doposiaľ som s ňou pracovala veľmi opatrne.
Som mladučká, zbieram skúsenosti, musí dozrieť ten správny čas.
Neviem, ako som na to prišla, ale čas dozrel. Už stačí len hodiť za hlavu pud sebazáchovy, nájsť ten správny termín, vypracovať materiály, urobiť webovú stránku s funkčným rezervačným systémom, spustiť propagáciu, osloviť kolegov, urobiť cenovú kalkuláciu, vybrať vhodné priestory, naučiť sa pracovať s projektorom, dôsledne preveriť všetkých potenciálnych dodávateľov chlebíčkov a kúpiť si slušné oblečenie. Malina.
PREJDEM ANNAPURNU
Potrebujem vidieť Nepál, chcem ho poriadne zažiť na vlastnej koži, nie som horolezec a nechcem sa zabiť. Takže prejdem okolo vrcholov Annapurny. Annapurna Circuit je najznámejší nepálsky trek s dĺžkou 220 kilometrov plný turistov a jednoduchých ubytovní, kde sa môžete zastaviť na noc, odpočinúť si, vyspať sa v posteli, najesť sa z taniera, ísť na záchod a všetky tie veci, ktoré máte radi. Nebudem robiť machra, mám to z knižky Ladislava Zibury. Zatiaľ som na túto expedíciu nenašla žiadnu vhodnú spoločnosť. Nevylučujem, že raz neodolám akcii na letenky do Káthmándú, a pôjdem prosto sama. Taktiež sa môže stať, že Láďu stretnem v Brne, pozvem ho na chlebíček a on mi na to skrátka kývne. Každopádne je fajn, aby ste o tom vedeli. Keby ste natrafili na akciu na letenky, ktorá mi unikla. Alebo keby ste mali tri týždne voľna a zdravé kolená. Alebo karimatku na požičanie.
A teraz venujme minútu ticha prísneho pohľadu mojej ľavej achilovke, ktorá sa mi pri písaní týchto riadkov smeje do tváre.
NAUČÍM SA ROBIŤ ELEGANTNÚ OTOČKU NA KONCI PLAVECKÉHO BAZÉNA
Nesmejte sa, vážne. Skúšali ste to niekedy? Poznám ľudí, ktorí to vedia a hovorím vám, nie je to normálne. Najprv 50 metrov s vypätím všetkých síl plávate ladne ako kosatka, meter pred koncom bazéna zrazu zabrzdíte, hodíte si nohy pred hlavu, podleziete sami seba, nenadýchate sa vody, nestratíte okuliare, tými pretočenými nohami sa vymrštíte od steny bazéna a kosatkovito plávate ďalej. To predsa nie je možné. To musím vedieť.
ZALOŽÍM SI V BYTE KOMPOST
Toto bude bolieť. Už som videla rôzne tie dizajnové kompostéry vo vkusných farbách a na pekných drevených nožičkách a vážne proti nim nič nemám. Okrem bezvýznamného problému s priestorom v kuchyni sú tu však dva omnoho väčšie:
1. Keď vidím červa alebo dážďovku, zostane mi zima a plačem.
Dobre, nie vždy, ale to len preto, že sa na neho rýchlo prestanem pozerať.
Raz nám doma po podlahe liezli červy, ktorých sme si omylom priniesli z lesa v žaluďoch.
„Pozri, žalude, berme to!“
Niekoľko hodín som nevyšla z izby a usedavo som plakala v kútiku. Ale mám ospravedlnenie. Mala som len 14 rokov.
2. Hoci viem, že dážďovky a červy sú pekelné stvorenia, ktoré by ma dokázali zniesť zo sveta, neverím, že zjedia všetok biodpad, ktorý my dva zajace vyprodukujeme.
To nejde. Kilo denne? Na toľko červov nikdy nepristúpim.
Ale ten kompostér vážne chcem. Takže som v pasci. Budem musieť zatnúť zuby a čeliť červom. Ale poznáte ma... o mesiac tu máte článok o tom, aká som šťastná, odkedy žijem s červami, a ako presne sa ktorý z nich volá.
PRESTANEM MRHAŤ ČASOM NA SOCIÁLNYCH SIEŤACH
Toto je vážny záväzok. Mám odvážne ciele a pred sebou hromadu práce. Otočku v bazéne sa za mňa nikto nenaučí, kniha sa sama nenapíše a červy tiež potrebujú nejakú tú lásku. Takže už žiadne scrollovanie obrazovky mobilu plnej fotogenických raňajok, dlhých, opálených nôh a fotiek z Annapurny. Začínam mať veľa rokov. Život nepočká.
A z toho modrého žiarenia sú vrásky, vedeli ste?
ZAČNEM VIAC ČÍTAŤ
Hovorím si to už pekne dlho a je načase začať si vládnuť tvrdou rukou. Zbohom večierka o pol desiatej. Zapneme lampičku, natiahneme hrubé ponožky a čítame. Až taká tvrdá disciplína tu od zajtra bude vládnuť. Chcela by som toho prečítať tony. Ešte som nečítala žiadneho Kunderu, Emiliu Ferrante a dokonca ani Milénium. Ale asi by som mala začať Továrnou na sny. To znie ako publikácia, ktorá by mi v najbližších mesiacoch a rokoch mohla dosť pomôcť.
Pretože na tieto sny, pardon, na tieto ciele budem naozaj potrebovať továreň. Továreň na energiu, trpezlivosť, motiváciu a samozrejme hlavne na kávu a horkú čokoládu. A tak, kým nemám továreň, odložím si svoj zoznam cieľov sem k vám. Aby som si ho pripomínala, aby ste mi ho pripomínali a aby o rok nemusel byť rovnaký.
„A čo je mladosť? – Dvadsaťpäť rokov?
Ružových tvárí hľaď jará?
Či údov sila? Či strmosť krokov?“
Mladosť je drzosť. Naivná a neúnavná.