Prišla jar, a to sa pozná hneď na niekoľkých frontoch. Potrebujem si na balkón urgentne zasadiť verbeny, sliepky mojej vaječnej dealerky znášajú ako o závod a muži na uliciach a balkónoch sa prebrali zo zimného spánku. Vrátili sa k svojmu obľúbenému trúbeniu, pískaniu a kladeniu rečníckych otázok. Počas zimy vždy úspešne zabudnem, že to robia.
Nášľapnou mínou číslo jedna je samozrejme dobre známa sukňa. Ideš si po ulici v sukni a strašne ich tým vyrušuješ. Musia brzdiť, musia prerušiť výkopové práce, musia na teba stihnúť zapískať skôr, než ich predbehne iný Antonio Banderas. Vždy je mi ich strašne ľúto. Nerada by som robila hlúpe závery, ale prisahám, že nad tým dumám už roky, a stále mi z toho vychádza jediné: Muži nevedia, že nohy sú aj pod nohavicami. Je to pre nich príliš sofistikovaná lesť. A potom ich to s príchodom prvých teplých dní vždy prekvapí. Tie nohy. Teda, česť výnimkám. Môj muž to napríklad vie. Veď aj preto sme sa mohli zobrať. Že o sebe vieme všetko. A takých šikovných hlavičiek po svete behá hromada. Ale je tu istá skupina, ktorá prosto nevie. Celú zimu ani jeden zvodný pískanec či trúbanec. Ani ťuk. A zrazu... Sukňa! Nohy!
„Chlapi, ty kokos, aha, nohy!“
Moja mačka Dora je také polomúdre stvorenie, ktoré je na mňa nežné, nežnučké. Oňucháva ma vlhkým nosom, líže mi prstíky a občas ma ľahúčko ťapne svojou packou s vankúšikmi mäkkými ako čerešňová bublanina. Akonáhle sa však zakryjem dekou, prestane chápať časopriestor a je odhodlaná rozdrásať ma pazúrmi na cimpr-campr. Je to polomúdre stvorenie, ako vravím. Nevie, že hoc ma pod dekou nevidno, som tam.
A takto to majú aj oni.
Tie zimné outfity ich úplne pletú.
Bože, mne ich je tak strašne ľúto.
Sukne sú už taký folklór, že sa tomu žena s nohami dokáže prispôsobiť. Vie zvážiť, či má dnes náladu blokovať dopravu a či si teda sukňu dá alebo nedá. V posledných rokoch síce ešte do hry vstúpili crop topy a športové podprsenky, ale to je stále vec, na ktorú sa vieš pripraviť. Že ťa začnú milovať, lebo si spomenuli, že máš bruško.
Existujú však aj záludnejšie nástrahy. Jednu takú som objavila. A tá, verte či nie, so stopercentnou spoľahlivosťou aktivuje všetkých alfasamcov v dosahu. Ale je to taká strašná zhovadilosť, že sa mi to aj prieči vysloviť.
Tri, dva, jedna:
PRÚTENÝ KOŠÍČEK
Vy sa smejete a neveríte mi, ale ja k tomu zbieram štatistické údaje už dva roky.
Alfasamci milujú prútené košíčky.
Bože, mne ich je tak strašne ľúto... prútené košíčky.
Vyjsť s prúteným košíčkom do ulíc je fatálne. Fajčiari z balkónov, oranžoví panáčikovia v dierach, hrdinovia z lešení, všetci. V stave pohotovosti, bezmocní voči prútenému košíčku. Majú pálčivé nutkanie zistiť, kamže som sa s tým košíčkom vydala. Čože si v ňom nesiem. A čo tak sama... s košíčkom.
Strašne, strašne mi ich je ľúto.
Mám dve teórie, ktoré by mohli vysvetľovať tento pozoruhodný samčí pud. Jedna je horšia ako druhá. Na druhú stranu fetiš na prútené košíčky tiež nemá privysokú úroveň, takže na hrubú dieru hrubá záplata.
Tu sú moje bezradné teórie:
Pri pohľade na útlu dámsku rúčku zvierajúcu prútený košíček sa v bezmocnom mozgu alfasamca začne odvíjať archetypálny príbeh o vlkovi a Karkulke.
Ja som Karkulka, on je vlk.
On ma zje a ja sa pri tom budem naivne chichotať zvonivým rozprávkovým smiechom a ledabolo ho odháňať malíčkom. Pretože on ma nebude jesť ako obed. On ma bude len tak hravo hryzkať a ja budem hovoriť nie, ale myslieť áno.
Desivá teória. Mám aj horšiu.
Alfasamec nemá vybudovanú imunitu voči kontaktu s prútenými výrobkami. V jeho jarou zatemnenej mysli (mysli?) mi trhá môj cudný košíček z rúk, horúčkovito ho rozoberá a zo získaného materiálu chvatne pletie šibalský korbáčik, symbol osláv umučenia Ježiša Krista, ktorým ma veselo vytrestá presne tak, ako to videl na internete.
Nechcem, aby niečo z toho bola pravda.
Každopádne stačilo pár minút s košíčkom v rozpálených uliciach, aby som pochopila, že výlet do záhradníctva nie je žiadna odpočinková prechádzka. Spotila som sa od hnevu, spotila som sa pri snahe vymyslieť obchádzku všetkých lešení a kruhových objazdov, spotila som sa pri potláčaní svojich emócií a úplne najviac som sa spotila vo chvíli, keď som si uvedomila, že katastroficky potrebujem cikať, ale musím vydržať až domov. Pretože vonku ciká len alfasamec. Značkuje si teritórium a jasne dáva svetu najavo, že je na ňom skvelé úplne všetko. Dáma nevystupuje z role a tvári sa krehko a naivne až do chvíle, kedy za sebou zabuchne dvere svojho bytu, s úľavou sa vyciká, zhodí spotenú podprsenku, zožerie strašne zlú poľskú čokoládu a vleje všetok svoj hnev a znechutenie do sadenia letničiek.
Keď raz budem stará a pokojná, posadím sa na terase svojej šumavskej chaty a na jeden záťah napíšem buričský román Dáma s košíčkom. O emancipovanej pestovateľke verben, ktorá sa prestala tváriť, že nevidí a nepočuje, a bez strachu na samčekov vystrkuje svoj zúrivý prostredníček. Navzdory riziku, že sa im to bude zdať krásne.
Pretože ono nikdy nevieš. Možno tenký dámsky prstík v bujnom mužskom mozgu roztočí archetypálny príbeh o Jankovi a Marienke, ktorí spolu zamknutí v malej komôrke čakajú na smrť upečením v peci a snažia sa užiť si posledné chvíle života.