Sú veci, nad ktorými sa zamyslíš raz a stačí. Čo ja viem... Trebárs, že či by sa ti nechcelo ísť študovať ešte jednu vysokú školu. To sú úvahy, ktoré vybavíš rýchlo.
A potom sú tu úvahy takzvané cirkulačné. Že sa ti to vracia a asi navždy bude.
Mne sa takto vracia nadchýnanie. To je vec, ktorá ma úprimne trápi a vy sa možno čudujete. No verte, že plnokrvný nadchýnač vie, aké to dokáže byť únavné. Byť neustále nadchnutý.
Som nadchnutá 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Vlastne je to občas aj praktické, pretože ak náhodou pol hodiny nadchnutá nie som, niet žiadneho priestoru pre pochybnosti. Treba ma odviezť na pohotovosť alebo mi dať aspoň zobnúť Paralen. Mimo týchto vzácnych momentov fyzickej slabosti som nonstop nadchnutá.
V pondelok ráno napríklad vstanem z postele s tým, že by som mala opäť začať darovať krv. Že čo tam po tom, že vážim dvadsať deka aj s teplákmi. Darovať krv je krásna vec a ja ju chcem mať v živote. Okolo obeda mi už je jasné, že darcovstvo bude treba kúštik odsunúť. Potrebujem predsa všetky zásoby svojich fyzických síl. Práve v tejto chvíli sa totiž začínam pripravovať na závody Swim & Run. To je taký triatlon bez bicykla. To by ste chápali, keby ste už dve hodiny boli športovec telom i dušou ako ja. K večeru sa zo mňa sprudka stáva poľutovaniahodný maliar poľutovaniahodných obrázkov a ja som taká nadšená meditačnými účinkami výtvarného umenia, že už nič iné robiť nechcem. Nikdy.
V utorok ráno som smutná, lebo za oknom lietajú stovky vtáčikov a u nás na balkóne sa nikdy žiadny nepristaví. Kým sa stihneš spamätať, majú moje vrabce na okne nachystanú mištičku so semienkami, ktoré som si ešte pred dvoma minútami plánovala nasypať do jogurtu. Idem, riešim, chránim vrabce. V ďalších hodinách rozvíjam problematiku semienok do takých rozmerov, že k večeru už presne viem, kde si otvorím bezobalový obchod. A to si, prosím, nemyslite, že vám tu teraz len tak obrazne tliacham. Mám vyhliadnuté veľmi konkrétne voľné obchodné priestory. V príjemnej pešej vzdialenosti od nášho bytu. S parkoviskom, blízko školy, blízko škôlky, blízko riečky, v ktorej plávajú kačice. Mám domyslené všetky detaily, ktoré ma bavilo domyslieť. Takže rozpočet nie.
So svojím biznisom som ďalej nedošla, pretože je tu streda a v stredu treba čo? Sedem hodín variť hovädzie na víne a láskyplne sa mu prihovárať. Pretože mojím najhorúcejším životným snom je čo? Už navždy variť. Balansujem medzi foodblogerkou, ženou v domácnosti a dobrovoľnou varičkou polievok v ubytovni pre ľudí bez domova. Všetky varianty sa mi zdajú úžasné.
Mohla by som vám dopodrobna vykresliť aj svoj štvrtok, piatok, sobotu a nedeľu. Celé hodiny by som vládala rozprávať o tom, ako si s Lukom kúpime pozemok pri lese, naučíme Dorotu pásť kozy a budeme nádherne sebestační. Alebo o tom, ako si vyladím kondičku a začnem chodiť na stokilometrové nočné pochody prírodou. Keby ste chceli, môžem vám toho porozprávať milióny. Ale ja vám dobre vidím na očiach, že už ste z toho unavení. Kto by nebol, aj ja som.
Unavený nadchýnač.
Potrebujem s tým niečo urobiť. Potrebujem troch holúbkov pre Popolušku, ktorí za mňa budú triediť, čo je dobré a čo je kravina. Lebo z môjho pokriveného nadchýnačského uhlu pohľadu je všetko úžasné a jediným problémom tohto neodolateľného sveta plného možností je to, že sa neviem rozkrájať na milión kúsočkov.
Inak, máme to v rodine a mám na to dôkazy. Moja krehká mamička s ručičkami tenkými ako lieskové vetvičky si priala k Vianociam vŕtačku a hoblík. Aby mohla vyrábať veci. Nejaké. Ešte nevie, aké, ale to nie je dôležitý detail. Skúsene som jej vysvetlila, že ju to prejde, a tak jej Ježiško žiadny hoblík nepriniesol.
Ale teraz to trochu ľutujem.
Keď zajtra zistím, že vrabcom chutia semienka z mojich raňajok, bude im treba obratom postaviť búdku.
Ale tým vás už nebudem zaťažovať.
Najradšej by som tým nezaťažovala ani seba, no zatiaľ som tomu neprišla na zúbok. Že kde sa to vypína.
Ako tu tak sedím a premýšľam nad svojou tragikomickou hlavou, vynorili sa mi spomienky na moje detské hry. Zo všetkého najviac som milovala zmiešať desať balíčkov pexesa do jednej veľkej, desivej hromady, a následne ten bordel celé hodiny dôkladne triediť a ukladať na koberec úhľadné stĺpiky znovuobjavených párov. Rozbúrať a zase usporiadať. Keby som len tušila, že mi to zostane. Možno ak by som si aj v dospelosti vyhradila štyri hodiny denne na triedenie pexesa, nasmerovala by som svoju túžbu po chaose na bezpečné miesto, kde mi nehrozia žiadne prudké životné pohyby. Ale kto dnes má štyri hodiny času denne? Ja to teda rozhodne nie som. Ja sa zrovna obúvam a vyrážam trénovať na polmaratón.