Stres. Všetci ho máme a očividne sme sa už niekde v jasliach dohodli, že z toho urobíme štandard. Že nás bude stresujúci život napĺňať, určovať spoločenský status a vytvárať okolo nás auru plytkej dôležitosti. Že hladinu kortizolu si budeme s kamarátmi porovnávať tak, ako si moja prababička so susedou porovnávala, kto má lepšie vykŕmené morky. Všetci si na tom občas uletíme. Že sme strašne busy a cool, lebo o ôsmej ráno máme kruhový tréning, o desiatej Zoom call, o dvanástej deadline, o jednej manikúru, o tretej termín u finančnej poradkyne, o štvrtej kurz keramiky, o šiestej kávu s kamoškou (piatu v ten deň) a o ôsmej doma čakáme rodinu s fotogenickou bio večerou, po ktorej strávime hodinu v kúpeľni odstraňovaním všetkých chĺpkov z tela, tvarovaním obočia a fascinovaným civením do zrkadla na svoje pravé oko tikajúce z nedostatku horčíka.
Včera som bola u kaderníčky. Nežne podotkla, že mi slušne padajú vlasy a pribudlo mi dosť šedín.“
„Ále, to viete. Stres.“
Vybavené, zmetené zo stola.
Podobne ako keď prídem k svojej gynekologičke a na otázku „Aj sa vám ten cyklus aspoň občas upraví?“ hrdo odpovedám:
„Jasné. Na dovolenke.“
Odporučila mi viac dovoleniek. Tuším, že mala na mysli tie, na ktorých nepotrebuješ nič stíhať, neodpisuješ na správy, chodíš na obedy v mokrých plavkách a prepieraš si jedno tričko v umývadle. Fajn medicína. Čo tak každých 28 dní?
Vedieť sa nestresovať len na dovolenke je pekelne nízka úroveň sebakontroly. Blahoželám si.
Nemenej veselou zložkou tohto problému je to, že akonáhle začneš premýšľať nad tým, koľko máš v živote zbytočného stresu, privodíš si ďalší. Včera som to skúšala. Sadla som si vedľa vrniacej, pohodovej Doroty, zavrela oči a pýtala sa samej seba, čo by ma upokojilo. Čo by som zo svojej hlavy mohla vypustiť, aby to napätie povolilo.
Moja múdra hlava:
„Stres? Ja mám stres?!
Chronický?! To je akože chorobný?
Akože mám chorobu?!
Nejakú chorobu zo stresu?
Dostanem nejakú chorobu. Všetky choroby sú zo stresu.
A budem chodiť k doktorom a oni nebudú vedieť, čo mi je.
Stres?!
Stres!!“
Koniec plodného monológu.
Úvahy o strese plodia ďalší stres a nútiť sa do všeobjímajúceho, neuchopiteľného „upokoj sa“ má podobný účinok ako moje vytrhávanie šedivých vlasov pinzetou. Môžeš to robiť, ale aj tak celý čas vieš, že je to na hovno.
A tak si vravím, že ak existuje niečo, čo môžem urobiť bez toho, aby som prevrátila svoj život naruby a odišla žiť do Himalájí, musia to byť každodenné maličkosti. Lebo z maličkostí sa skladá celý život, a to sme všetci počuli už tisíckrát.
Čo urobím:
Znížim spotrebu kávy. Toto je taký ten najbežnejší, neoriginálny základ, a presne preto som v tomto predsavzatí taká neúspešná. Káva je prosto základ. Patrí k ránu, k práci, patrí ku koláčiku a k čokoládke. Káva furt. Káva ťa nakopne, a to sa ti páči, ale aby ťa mohla nakopnúť, musí ti vyhnať kortizol až na dvanáste poschodie. A kortizol je hormón stresu a ťažko svojmu telu budeš vysvetľovať, že existuje dobrý a zlý kortizol, a že ten dobrý je z kávy a že kávu máme radi, takže si ho nebudeme všímať. Kortizol = stres.
Už sa mi podarilo naučiť sa nepiť kávu po tretej popoludní. Aj to je niečo. Polčas rozpadu kofeínu je minimálne šesť hodín a ja by som na tvojom mieste nedúfala, že zrovna u teba to bude minimum, pretože v to dúfame všetci. Môže to byť trebárs aj dvanásť alebo dvadsať. To znamená, že keď si dáš o štvrtej poobede kapučínko, ktoré ťa vôbec neprebudí, ale máš naň strašnú chuť, po desiatej večer ti ešte stále polovica z neho putuje žilami. Iste, zaspíš. Ale tvoje telo sa nevypne tak, ako by sa malo, a nespí tak, ako by spať malo. Prosto si len padol od únavy. Toto som si už osvojila a je na čase pristúpiť k ďalšej prepotrebnej fáze. Piť kávu len vtedy, keď má naozaj zmysel. Nie preto, že je fajn mať ju pri práci vždy poruke. Keď môj hlúpy mozog bude potrebovať ľavou rukou šmátrať po hrnčeku, dám mu kakavko. Kakavko je plné horčíka a tiež hnedé, nuž zdá sa mi to rozumné.
Kofeín by sme mali. Čo ďalej?
Prestanem na seba klásť šibnuté nároky, ktoré som si vymyslela sama. Nemusím mať ploché brucho. Nemusím každé jedlo podlievať domácim vývarom. Nemusím odpísať na každú správu vtipne a hneď. Nemusím mať všetky pracovné úspechy, ktoré sa dajú dosiahnuť. Nemusím mať stále voňavý záchod a nemusím ani čítať únavnú hodnotnú literatúru. Nie je tu nikto, kto by to videl. Nikto, kto by ma bodoval a chystal si pre mňa medailu za stratu pudu sebazáchovy.
Okrem toho prestanem chcieť všetko naraz. Je treba mať dni na prácu a je treba mať dni na odpočinok. Píšu to aj v Biblii. Ničomu tým neprospejem, ak budem chcieť v jeden deň zabehnúť 10 kilometrov, preložiť dvadsať strán historického románu, zájsť na obed s kamoškou, navariť na tri dni, upratať, napísať článok na blog, vystaviť klientom faktúry a potom si akože uvedomelo vyhradiť hodinku na odpočinok s tepom 140 a okom tikajúcim až po ucho – šťastná, že som stihla osemnásť vecí a ani jednu poriadne. Nastolím si dni, kedy pracujem, a dni, kedy robím veci pre seba, ktorých stačí stihnúť zopár. Strašne, strašne ťažké.
Napríklad aj teraz. Sedím tu, píšem, ale na pol zadku už odchádzam od počítača, lebo si chcem ísť zabehať, ale o dve hodiny príde opravár chladničiek, takže nie je času nazvyš. Super, Petra, ideš sama sebe príkladom.
Často premýšľam nad tým, čo asi so svojím stresom robia ľudia, ktorí naň majú pádne dôvody. Matky štyroch detí. Lekári. Novinári. Vtedy sa ohromne hanbím za to, že si vymýšľam rozmaznané problémôčky, ktoré by vôbec nemuseli existovať, keby sa človek vedel trochu uskromniť. Uskromniť v tom, čo chce mať, a v tom, za čo chce byť pochválený. Keby sa vedel sústrediť na dôležité a ostatné brať ležérne ako na dovolenke.
Život ako dovolenka.
To mi už niekto radil.
Idem na to.
Ale pomaly. Hlavne pomaly.
Commenti