Dôležitá informácia na úvod.
Mojou detskou hrdinkou z príbehov bola a vlastne navždy bude Anna zo Zeleného domu. Trošku aj Hermiona, to je jasné, ale Anna zo Zeleného domu bola taká ozajstnejšia. Nemala prútik a samé jednotky. Anna zo Zeleného domu veľa čítala, každý deň jedla kompót a domáce koláče, mala málo kamarátov, rozprávala sa s potokom a najviac sa mi na nej páčilo, že rovnako ako ja usilovne snívala, že raz bude niekým iným. Oslňujúcou pani v dlhej sukni, Xenou bojovníčkou, alebo jazdkyňou na divokom západe. Takou poriadnou, s lasom. To nemôže byť len taká hocijaká ochechula v kovbojskom klobúku. To musí byť jazdkyňa s lasom, ktorej banditi rozohnali stádo a ona ho dokáže sama nahnať späť.
Kde som to len...
Ah.
Anna.
Aj moja Barbie bola väčšinou Anna, čo bolo praktické, pretože mi pre ňu stačili dvoje šaty. Jedny akože do školy a jedny akože na nedeľný čaj o piatej. Oboje škaredé.
Anna mala najlepšiu kamarátku Dianu a to som v mojej hlave vždy bola akože ja. Diana mala tmavé vlasy, bola oplašená a nemala ten krehký nádych romantickej hrdinky, takže do toho som sa vžila ľahko. Byť Annou som sa nikdy nepokúšala.
Čo sa však stalo.
Pred pár dňami som Annu našla v trolejbuse.
Nemyslite si, že som ju hľadala. Bolo 30 stupňov, trolejbus nemal klimatizáciu, bol plný ľudí a ja som smerovala do kina na premietanie filmu Godzilla II: Kráľ monštier. Môžete mi veriť, že som v tej chvíli mala celkom iné starosti, než hľadať v spotenom dave Annu zo Zeleného domu.
Takže som ju nehľadala a predsa som ju našla.
Anna sedela v uličke, čítala Kunderu, jemnučko sa usmievala a podľa mňa vôbec nevedela, že tam je. A keď jej zazvonil telefón, tak mala aj ten krehký annovský hlas, ktorý som od nej očakávala.
Prvýkrát v živote sa mi stalo, že som zatúžila osloviť cudzieho človeka a bez akejkoľvek predohry sa s ním skamarátiť.
Teraz vlastne neviem, či je smutnejšie skôr to, že sa mi to nestalo ešte nikdy predtým, alebo to, že som to nakoniec neurobila.
Veď ako som sa mala uviesť?
„Ahoj, Anna, ako sa voláš?“
alebo
„Zdravíčko, nehľadáš náhodou kamošku Dianu?“
prípadne
„Čauko, chceš byť moja Anna?“
Takže som to neurobila a nechala som ju odísť s Kunderom.
Mrzutý je na tom nielen fakt, že som pravdepodobne premrhala šancu na jedinú dostupnú Annu zo Zeleného domu vo svojom živote, ale najmä to, že sa za toto fatálne zlyhanie vôbec necítim previnilo.
Sama seba som veľmi úspešne oklamala, že som vlastne nič iné urobiť nemohla. Že svet je plný čudných a zlých ľudí, takže predsa nemôžem desiť krehké dievčatá svojimi bizarnými emóciami. Že kamaráti sa nerobia tak, že ich proste čapneš v trolejbuse. Že by si o mne táto skvelá Anna určite pomyslela niečo, čo by sa mi nepáčilo.
A pritom blbosť.
Predstavte si, že vás na ulici osloví človek preto, aby vám povedal niečo pekné.
Budete mať radosť.
Predstavte si, že sa vám niekto prihovorí, lebo ste v ňom prebudili hromady spomienok.
Síce čudné, ale budete mať radosť.
Predstavte si, že vám niekto povie, že ste jeho Anna.
Dobre. Vážne dosť ojedinelé, ale aj tak budete mať asi radosť.
Poučená týmto kolosálnym nezdarom na seba šijem odvážne predsavzatie, že odteraz už vždy skúsim nájsť o niečo viac odvahy. Lebo je to predsa úplná kravina. Že máme odvahu lietať na iné kontinenty, odmietať očkovanie, či ukazovať svoje súkromia celému svetu, no nemáme odvahu otvoriť ústa v trolejbuse.
Skúsim to a vy to môžete skúsiť tiež.
Osloviť.
Pochváliť.
Potešiť.
Nehanbiť sa.
Opýtať sa.
Otestujem si to rovno tu a teraz.
Nevideli ste ju niekto?
Mala džínsové šortky na traky, kvetovanú blúzku a strašne staromódne vlasy.
#priatelstva #kamarati #optimizmus #laskavost #spoločnost #vztahy #annazozelenehodomu #literatura #detskaliteratura #odvaha