Určite to poznáte tiež. Máte blbý deň, týždeň, mesiac, rok, obdobie a kamarátka vám pri víne povie: „Nepomôžeš si. To je život.“
Viete, ako si Život predstavujem? Ako nemotorného, neviditeľného obra, ktorý chodí po svete a nechtiac všetko kazí, zhadzuje a rozbíja. Čiastočne asi preto, že sa nikam nezmestí, ale najmä preto, že ho naše dizajnové šáločky a svadobné fotky v rámikoch vôbec nezaujímajú. Má chlpaté nožičky veľkosti 48 a guľaté bruško. Vonia po nakladaných uhorkách.
Vždy, keď nám z okna spadne kvetináč alebo vypadne internet, viem, že je tu. Že je zrovna u nás. Niekedy sa nám po byte motá tak dlho, že si na mňa dokonca omylom sadne. Cítim to priam fyzicky. Netvárte sa začudovane, stáva sa to aj vám. To sú tie dni, kedy je ráno také ťažké, že fyzicky nevládzete vstať z postele. To nie je vaša vina, to na vás len sedí veľký, ťažký Život. Ja v také dni spravidla robím chyby v textoch pre klientov, natiahnem si sval, nikto ma nemá rád a zabudnem si oholiť polovicu lýtka. Nezúfam. Odkedy som dospelá a neverím hlúpostiam, viem, že to ma len na chvíľu prisadol Život a že ten dlho neobsedí.
V tento Život fakt verím.
Podľa mňa som ho už párkrát aj videla. Ako deti, ktoré videli Mikuláša plniť čižmy. Som stopercentne presvedčená, že hovoria pravdu. Každý sme videli to svoje...
Teraz sa asi ponúka otázka, či verím v Boha. Ak som schopná veriť v priesvitného yetiho chodiaceho po byte, asi by sa patrilo veriť aj v Boha, všakže.
Takže verím.
Len ma neskúšajte presvedčiť, že sedí na nejakom vyvýšenom mieste a pozorne sleduje v kalendári, aký je dnes deň. Aby vedel, či sa mu máme venovať len tak základne, nedeľne, alebo dokonca sviatočne. Aby si mohol poznačiť, ktorý neznaboh si išiel v deň Pána kúpiť marhuľový jogurt s rožkom. To sú presne tie veci, ktoré mi vieru strpčujú a robia z nej podivnú rozprávku pre dospelých. A ako ste si už mohli všimnúť, rozprávky nie sú nič pre mňa. Som zrelá, racionálna a nevymýšľam si hlúposti.
Boh a diár skrátka nejdú dokopy. Rovnako ako Život a krehké veci.
Verím v nich oboch asi rovnako silne. Akurát neviem, ktorý z nich komu šéfuje a či vôbec.
Keď mám boľavú dušičku a upratujem bordel po nájazde Života, predstavujem si, ako niekde vo vesmíre sedí Boh na peknej stoličke, snaží sa skoordinovať svojho nemotorného, hrmotného kolegu Života a chytá sa za hlavu vždy, keď niečo zašliapne či zhodí z poličky. Upokojuje ma, že som ho prekukla a že v dňoch, kedy sa všetko kazí, rozbíja a vzďaľuje, mám svojho imaginárneho kamaráta, na ktorého sa môžem hnevať s vedomím, že skôr či neskôr sa so svojou vôňou uhoriek a chlpatými nožičkami veľkosti 48 aj tak presunie o dom ďalej.
