Koľko minimalizmu je dosť minimalizmu?
Podmanil si aj teba?
Mám dojem, že ja som sa s láskou k minimalizmu už narodila. Napríklad som k Barbie nikdy nepotrebovala Kena. Ken sa nedal česať a mal nudné oblečko, tak som svojej (jedinej) Barbie vysvetlila, že jej nechýba. Rovnako ako Barbie dom, Barbie auto a Barbie veterinárna klinika.
Moja Barbie mala šatôčky z látkovej vreckovky, palác z encyklopédií a kamarátky zo vzduchu. Mamička mala radosť.
To je minimalizmus podľa môjho gusta. Ten, ku ktorému sa snažím vracať.
Pretože ten pohľad do poloprázdnych skriniek, v ktorých nič nechýba, je vážne uspokojujúci.
Dnes je minimalizmus naprieč všetkými sférami života v móde a ja som rada.
Módne trendy však ešte nikdy neskončili tým, že by sa v nás usídlili natrvalo. Po ére nedostatku vyliečenej náplasťou prebytku nás pohltila doba fotogenických poloprázdnych bielych plôch s nálepkou #lessismore a ja si nie som istá, či sa za okrajom niektorých tých dokonalých fotiek náhodou neskrýva zbierka porcelánových slonov, štyri fialky v nevkusných kvetináčoch a hnusný, gravírovaný pohár na šampanské zo stužkovej. Pretože aj to bolo v móde. Tak kam to všetci skryli?
Potrebovala by som to vedieť, pretože môj gravírovaný pohár ma ešte stále straší vždy, keď otvorím skriňu vo svojej starej detskej izbe.
Fialky nie, fialky som nepolievala.
Mám podozrenie, že mnohí novopečení minimalisti riešia svoje gravírované, porcelánové, či polyesterové temné tajomstvá tými modernými trýznivými výzvami typu „každý deň vyhodím jednu vec, ktorú nepoužívam“, „zmestím všetok svoj majetok do jedného kufra“, alebo „celý rok si nič nekúpim (a porcelánové slony postrkám za posteľ)“. Aby ste mi rozumeli – každý, kto sa do niečoho podobného pustí, má moje uznanie. Pomôže svojej psychike, svojej peňaženke i svojej planéte.
A urobí peklo zo života všetkým rodinným príslušníkom, ktorí nemajú pochopenie pre tieto moderné výmysly a skrátka potrebujú tomu otravnému minimalistovi rýchlo a bezbolestne kúpiť vianočný darček.
Zároveň mi je však smutno z toho, ako ďaleko sme to nechali zájsť. Že sme za tých pár rokov života v hojnosti stihli nahromadiť až toľko nestriedmostí, že dnes cítime potrebu sa takto drasticky detoxikovať.
Nebudem vám klamať. Tiež kupujem aj veci, bez ktorých sa dá ľahko žiť. Obraz chrobáka v masívnom mosadznom ráme napríklad. Občas pod ním pijem kávu, čím som ho šibalsky povýšila na základné vybavenie domácnosti. Väčšinou však viem, čo naozaj potrebujem, a ostatnému poľahky odolám. Keď mám chuť odmeniť sa, siahnem po niečom, čo sa dá zjesť.
Pretože šťastné bruško nikdy neomrzí.
Priveľká zbierka kabeliek vám každé ráno zhltne 10 minút drahocenného času, šesť rôznych vlasových kondicionérov nikdy nestihnete spotrebovať skôr ako dokúpite ďalšie dva a plátok syra odkrojený špeciálnym nožom na syr chutí rovnako výborne ako plátok syra odkrojený anonymným nožom, ktorý ste nezabudli nabrúsiť.
Nadbytok vecí nás zdržuje, rozptyľuje a unavuje. Nie dnes, keď je to moderné. Zdržoval nás pred desiatimi rokmi, zdržoval nás včera a bude nás zdržovať aj o päť rokov, keď si uvedomíme, že máme plné zásuvky nevyužitých kreatívnych diárov, betónových kvetináčov na sukulenty a plagátov s motivačnými citátmi, ktoré nás už zase nebavia.
Minimalizmus nemusí byť biely a fotogenický.
Brojím za to, aby nemusel byť ani večne uprataný.
Minimalizmus je život v zážitkoch, zážitky v priestore a priestor na život.
A ako sa tešiť z vecí, ktoré nám síce dobre slúžia, no už na ne hľadíme akosi dlho?
Mne pomáha jednoduché klišé:
„Spomeň si na dni, kedy si túžila po tom, čo máš dnes.“