• Petra

NA HRANE DNÍ

Niekedy to chce trochu úsilia. Všimnúť si, že sa vlastne vôbec nič nedeje.


Dnešný príbeh bude dlhý, s trochou romantiky a tónmi trpkých bobuľových plodov. Odporúčame kombinovať so suchým červeným.


Tu je východisková situácia:


Náš spoločný život, môj a Lukov, je v poslednej dobe akýsi... nevídane sivý a dospelácky. Žiadna tragédia a vlastne asi bežná prax, no u nás doma to nie je normálne. U nás doma je normálne pozerať k raňajkám večerníček, naháňať sa po obývačke okolo gauča a večer sa miesto televízneho programu baviť imitovaním zvukov hospodárskych zvierat.


Dospeláckosť a šeď nám nesvedčia a nevieme v tom chodiť.


Ešte stále sme sa nepohádali, ba sme sa k tomu ani nepriblížili, no každodenné starosti sa bezohľadne nahromadili a zomleli nás.


Navariť, ožehliť, kúpiť skrutky, zaplatiť pokutu za rýchlosť, vydrhnúť škvrnu od červenej repy, objednať sa k lekárovi, vybrať nový koberec, odmraziť mrazničku, vymeniť pokazený stierač, vyzdvihnúť lieky z lekárne, vybaviť rodinné návštevy, poliať kvety, objednať sa k fyzioterapeutovi, zavolať do banky, vyčistiť klímu v aute, kúpiť ortopedické vložky do topánok a blá blá blá.


Žiaľ, viem, že to poznáte.


Niekedy to chce trochu úsilia. Všimnúť si, že sa vlastne vôbec nič nedeje.


Dnes v aute, kdesi medzi nákupom potravín, benzínkou a vybavovaním pracovných telefonátov, začala hrať takzvaná NAŠA PESNIČKA. NAŠU PESNIČKU má skoro každý vzťah. Často je to možno pieseň, na ktorú ste tancovali svoj prvý svadobný tanec. Nevkusná odrhovačka, počas ktorej ste sa na diskotéke zašili za rohom na cígo a vymenili si čísla. Bruno Mars, ktorý hral v rádiu, keď ste si varili prvé spoločné raňajky.


Tak aj my máme takú.


Správna NAŠA PESNIČKA spravidla obsahuje nejaké stručné info o láske a spieva ju mladý, krehký muž nežným hlasom. NAŠA PESNIČKA by asi nemala byť song od Asian Dub Foundation.


NAŠA PESNIČKA pochopiteľne je song od Asian Dub Foundation.


Asian Dub Foundation, to je taká kapela, kde tvrdí muži veľa kričia a skáču a spievajú divným jamajským prízvukom.


Keby ste chceli nájsť odpoveď na to, ako sa NAŠOU PESNIČKOU mohol stať Collective Mode od Asian Dub Foundation, potrebujete poznať historku o tom, kedy, kde a ako náš vzťah začal vznikať.


Aha:


Za siedmymi horami a siedmymi dolami, v najvzdialenejšom a najzapadnutejšom kúte Nemecka leží mestečko Germersheim. Mestečko Germersheim je nezaujímavé a nič sa v ňom nedeje. Čosi ako Leopoldov.


Lenže!


Na rozdiel od Leopoldova majú v Germersheime miesto liehovaru kvalitnú univerzitu a k nej internát.


Bývala som na izbe číslo 11 a Luk býval vedľa mňa. Nedajte sa zmiasť. To v Nemecku nemusí nevyhnutne znamenať, že Luk býval na izbe číslo 12. Ani 10.


Luk býval vedľa mňa, občas mi cez balkón podal hrušku a cez dvere raňajky a ja som si v sprche naschvál spievala tak nahlas, aby to počul.


Lenže!


V nemeckom Leopoldove bola neutíchajúca nuda. Preto sme ja a Luk často pili víno. V noci, v parku. Keď tak dnes nad tým premýšľam, možno sme za to vlastne v civilizovanej západnej Európe mohli dostať pokutu.


Lenže!


Nedostali sme.


Niekedy bolo vína len trošku, inokedy nie.


Raz, keď vína nebolo trošku, sme nad ránom cestou domov na izbu číslo 11 a izbu číslo možno 12 alebo 10 stretli v živom plote smutný, osamelý nákupný vozík. Bol to vozík z Lidla.

Myslím, že bolo správne ísť ho vrátiť domov, medzi ostatné vozíky.


Nie.


Luk ma doň naložil, zaradil plnú rýchlosť a povozil ma po celom meste. Spievajúc Collective Mode od Asian Dub Foundation.


Možno aj za to sme mohli dostať pokutu. Nedostali sme.


Len nás odrazu akosi začalo štekliť v bruchu.


Pretože ak máš v povahe voziť sa po cudzokrajných Leopoldovoch v nákupnom vozíku a spievať si pri tom divné pesničky a podarí sa ti nájsť spriaznenú dušu, ktorá sa ochotne pridá, tak to asi inak nejde.


Takže taká klasická romantika.


Niekedy to chce trochu úsilia. Všimnúť si, že v tejto chvíli sa vlastne deje úplne všetko.


Späť do súčasnosti. Do dneška. Do auta.


Už len to samotné auto znie ako vtip. Dvaja ľudia so záľubou v imitovaní hospodárskych zvierat, ktorí ešte pred pár rokmi riskovali v zahraničí pokutu za požívanie alkoholu v nákupnom vozíku na verejnom priestranstve, dnes vlastnia auto. A užívajú probiotiká. Pestujú rajčiny na balkóne a pijú bylinkové čaje. Bizarnosť.


Keď som dnes tak sedela v tom aute a počúvala Collective Mode, zostalo mi smutno. Víno si už sotva otvoríme doma v kuchyni a v nákupných vozíkoch sa zásadne nevozíme. Začala som si nahovárať, že už nikdy nič nebude také svieže ako kedysi. Už len práca, dospelosť, šeď, internet banking, krabička s liekmi a kvalitné matrace.


Občas som skrátka trošku hlúpa. Škoda.


Niekedy to chce trochu úsilia. Všimnúť si, že sa vlastne vôbec nič nedeje.


Skúsila som si v tej hlúpej hlávke urobiť poriadok. Zaspomínať si trošku poctivejšie. Hlbšie, než len na víno, teplé noci, komárov a vozík s Lidla.


Do Nemecka som nešla preto, že by som milovala vzdelávanie a túžila si život obohatiť o ďalšiu univerzitu. Už tobôž som do Nemecka nešla preto, že by som mala rada Nemecko. Do Nemecka som išla preto, lebo mi v mojej vtedajšej zúfalej životnej situácii nič lepšie nenapadlo. Žiadny z problémov, ktoré som si vtedy vyrobila, som nedokázala vyriešiť. Spomínam si na jeden deň, kedy som kráčala po ulici a premýšľala nad tým, že by možno bolo fajn zlomiť si nohu alebo nejak ochorieť, aby som na čas vypadla z bežného života,  mohla ležať v posteli a čakať, kým sa všetky tie hovienka samovyriešia. To bola už taká akútna kravina, že mi konečne došlo, že treba začať niečo robiť. Nevymyslela som nič lepšie ako zbaliť sa a odísť. Bola som nešťastná, vydesená, nahnevaná sama na seba, absolútne dezorientovaná a nemala som chuť na ľudí, takže zapadnuté nemecké pohraničie s vekovým priemerom 65+ bolo pre mňa dokonalým habitatom.


A dnes som taká slepá a blbá, že na to spomínam ako na najlepšie obdobie svojho života.

Zrovna dnes.


Keď sú všetky moje vtedajšie problémy minulosťou. Keď som čerstvo zrelaxovaná po thajskej masáži, ktorú by som si pred pár rokmi ani náhodou nemohla dovoliť. Dnes, keď mám lásku, oporu, úspech, zázemie a omnoho pevnejší zadok.

Musím si na to začať dávať pozor. Na také to „Ach, tie staré časy.“ a „Nič už nebude ako kedysi.“


Takéto optické klamy nás dokážu veľmi ľahko obrať o radosť z dneška. Včerajšok bude vždy pôsobiť o niečo lákavejšie, pretože včera už nič nemusíme. Dnes toho síce musíme mnoho, no zároveň aj veľa môžeme.


Dať si čokoládku.


Kúpiť si letenky kamkoľvek na svete.


Zasadiť si novú bylinku.


Ponaháňať sa po obývačke.


Zhlboka sa nadýchnuť.


Poučiť sa.


Začať odznova.


Uspieť.


Zvoľniť.


Ak ste tento bonus na záver čakali, neodídete sklamaní:



#zivot #laska #vztahy #stereotyp #optimizmus #pesimizmus #motivacia #partnerstvo #laska

©2019 by Petra Pavlíková. Tušom.