Moja prababička pracovala bosá vo vinohrade a keď chcela ísť 10 kilometrov do Hlohovca, išla pešo.
Krstný Jozef musel najprv opatriť králikov a pomôcť na poli, kým si mohol vziať petrolejku a začať sa učiť na skúšku z geodézie.
Moja mamina robila daňové priznania po nociach na písacom stroji, zatiaľ čo ja som spala za oponou z deky, lebo sme nemali dvere. Žili sme v jedinej izbe, dverami by sme si nemali čo zavrieť.
Keď som od Ježiška dostala strúhadlo na ceruzky, v ktorom plával delfín a trblietky, tak ma to nadchlo, že som sa s ním odfotila pri stromčeku.
Nesnažím sa vám tým povedať, že som z chudobnej rodiny. Nie som z chudobnej rodiny. Som z úplne normálnej rodiny, kde skrátka máš to najnutnejšie, čo potrebuješ, a keď si mladý a staviaš sa na vlastné nohy, tak občas aj nemáš.
Chcela som vám len pripomenúť, že tie časy, kedy sme občas aj niečo nemali a museli sme na veci čakať, nie sú až tak dávno, ako sa nám dnes zdá.
Možno budete namietať, že sa nič nezmenilo a rovnako to funguje aj dnes. Že deti v Afrike nemajú všetko. Že nezamestnaní na východe majú skôr nič než všetko. Že ani vy nemáte všetko, lebo vám neodklepli spotrebák na sedačku s polohovateľnými opierkami. Ja však nemám na mysli deti v Afrike a rozhodne nepochybujem o tom, že žiť v chudobnom kraji, ktorý všetci šikanujú, je náročné.
Hovorím však o tom, že naše domovy sú zaliate svetlom 24 hodín denne. Že o čisté, voňavé ponožky ani vodu na čaj sme sa vlastnými rukami nepričinili už roky. Že v špajzke nemáme chlieb, cibuľu, bravčovú masť a dve hlávky kapusty. V špajzke máme červenú šošovicu, čiernu šošovicu, zelenú šošovicu, sushi ryžu, trstinový cukor z Madagaskaru, kokosový cukor z Indonézie, osem druhov múky, oriešky v mede, jazmínový čaj, šesť rôznych keksíkov a extra panenský olivový olej.
To skutočne JE všetko a ešte oveľa viac.
Mať všetko, čo potrebujeme a chceme, je samozrejme veľký úspech. No zatiaľ tu nie je nikto starší a skúsenejší, kto by nám povedal, ako s tým narábať. Ako sa z toho nezblázniť. Čo s nami spravia desiatky rokov života v hojnosti. Pretože keď uvážime, že príroda nás stvorila na lov mamutov a život v jaskyniach, razom nám do tej ohromujúcej skladačky 21. storočia o niečo lepšie zapadá aj prudký nárast počtu pacientov s duševnými ochoreniami a detí s poruchou autistického spektra.
Sme obklopení.
V priestore. V hlave. V električke. Na každom kroku.
Aj teraz, keď si čítate, ste obklopení. Lebo na pozadí hučí televízor, mobil vám každých tridsať sekúnd rozsvieti notifikácia, tipujete, či už doprala práčka, a zvažujete, či si po tej klobáske na večeru neuvariť žalúdočný čaj.
Okrem tisícov hučiacich myšlienok a rozhodnutí, ktorým sa nevyhneme, sme si do života naťahali ešte aj preplnené šatníky, americké chladničky, kúpeľne, v ktorých si každý večer treba vybrať medzi vaňou a sprchou, tisíce účtov na Instagrame tvrdo bojujúcich o našu pozornosť, a diáre, v ktorých nás okrem skutočných povinností stresujú ešte aj termíny u kozmetičky, termíny u motivačného kouča a vyzdvihnutie hotdogovača v zásielkovni.
To už potom stačí aj zrniečko piesku, aby toho na nás začalo byť veľa.
Sme obklopení.
Nepriedušne a klaustrofobicky.
Neviem si predstaviť, že by som sa s tým aspoň nepokúšala bojovať. Nechcem byť zahltená. Chcem byť v pohodlí, v bezpečí a v slobode výberu, ale rozhodne nie zahltená.
Nuž skúšam to.
Je isté, že na každého funguje niečo iné, no ja môžem po dlhých a dôsledných experimentoch zodpovedne potvrdiť, že sa cítim omnoho lepšie, keď si odopieram a vedome sa neobklopujem.
Čo si odopieram? Hmotné radosti.
Sú veci, po ktorých túžim. Občas sú to hlúposti a občas nie. V oboch prípadoch môžu počkať na neskôr.
Tak napríklad keď som bola skutočne veľmi mladučká a rozbiehala som si biznis, zatúžila som po kapsulovom kávovare. Považovala som túto potrebu za nanajvýš logickú a mala som sto chutí presvedčiť samú seba o tom, že bez kávovaru ťažké podnikateľské začiatky prekonať nemožno. Keďže však moje minimalistické srdiečko a vystresovaný podnikateľský účet jednohlasne protestovali proti unáhleným nákupom, vytvorila som si plán.
Keď tri mesiace po sebe zarobím vždy aspoň sedemsto eur, smiem si kúpiť kávovar.
Ani vám nebudem hovoriť, koľkokrát som sama sebe zlomila srdce tým, že som dva mesiace po sebe zarobila bárs aj tisícku a na tretí mesiac spadla na štyristo. Veľakrát. Myslím, že som túto naháňačku hrala zhruba rok. Potom si stačilo prečítať pár článkov o ekológii, zistiť, že kapsule z kávovaru sú ekologická katastrofa, a kúpiť si french press za desať eur.
Nie každá moja túžba však končí takto. Veľmi dlho som túžila aj po silnom, kvalitnom mixéri. Dva roky. Tie dva roky som si ho nekúpila jednoducho len preto, aby som nemala všetko hneď. Aby som sa vytešila. Veľmi silno som ho stískala, keď som si ho viezla električkou domov. Bol to presne jeden z tých momentov, kedy som si uvedomila, aké pekné je čakať na veci, ktoré chceme.
Rovnaký minimalizmus sa snažím aplikovať aj v obliekaní a bývaní. Minimalistickému šatníku dnes vznešene hovoríme slow fashion a je ohromnou samostatnou kapitolou, o ktorej vám snáď čoskoro podrobnejšie porozprávam samostatne. No aj také minimalistické bývanie dokáže v hlave uvoľniť hromadu priestoru.
Lebo 20 keramických sošiek a magnetka z každej dovolenky môžu byť pre niekoho nenahraditeľným zdrojom radosti, no priznajme si, že omnoho častejšie sú len zaberačmi miesta a lapačmi prachu.
Lebo v kuchynskej linke síce môžeš mať tridsať pohárov a štyri jedálenské súpravy, ale aj tak nakoniec večeru zješ pri telke z obľúbeného obitého tanierika s obrázkami No počkaj, zajac!
Lebo domáca pekáreň znie na prvý dojem ako niečo veľmi útulné a voňavé, s nádychom vidieka, ale v praxi je to nakoniec len veľká krabica, ktorú sa ti nechce čistiť.
Okrem záplavy vecí si s čoraz väčším potešením odopieram aj komfort.
Teplú vodu v sprche.
Zo začiatku je to fakt strašne studené, ale okrem tých stoviek benefitov, ktoré si do minúty vygooglite, to so sebou prináša aj taký jednoduchý, nezanedbateľný fakt, že jednoducho prestanete byť mestská padavka.
Jedlo päťkrát denne.
Občas by som si síce okolo tretej poobede dala jogurtík a občas si ho nakoniec aj dám, ale v zásade je strašne príjemné mať tam vo vnútri občas aj prázdno. To si potom na večeru môžeš dať palacinky a dopadne to dobre.
Výťah.
Výťah bojkotujem už dlho. Doposiaľ som sa bez neho štverala na deviate poschodie a okrem lepšej kondičky, ktorá už pre moje okolie začína byť obťažujúca, k žiadnej ujme nedošlo. Od budúceho mesiaca si pohorším, presťahujem sa a budem hopkať už len na tretie. Nuž si asi skúsim prestať písať nákupné zoznamy. Buď z toho bude ďalší asketický zlepšovák, alebo toho aspoň pozabúdam dosť na to, aby som si to tretie poschodie mohla dopriať aspoň trikrát denne.
Nechcem však na vás hrať nejakú stopercentnú superhrdinku. Potrebujem toho vo svojom živote zminimalizovať ešte veľmi veľa.
Kávu.
Mobil v ruke.
Výkyvy nálad.
Tisíce vecí.
Ale som na ceste a vidím na sebe zmeny, ktoré sa mi páčia.
Skúste nad tým popremýšľať. Čo všetko máme, čo všetko si zľahčujeme a o čo všetko sa možno pripravujeme svojou obklopenosťou.
A skúste, čo všetko vydržíte.
Lebo z ľadovej vody, hladu a fyzickej záťaže naše telo produkuje endorfíny, čím nám dáva najavo, že sa má dobre a páči sa mu to. Len nám v hlavičke sa to spočiatku nepáči, lebo sme vyrástli v pohodlnosti, ktorá nám neumožnila objavovať, čo všetko dokážeme.
Lebo čím menšie prekážky pred seba postavíme v časoch pohody, tým menej unesieme v období nepohody.
Lebo kto sa obklopí, neuvidí.