• Petra

PO VLASTNEJ OSI

Narodila som sa na dedine. Nie úplne doslova, narodila som sa normálne v nemocnici, tak ako sa bežne malí ľudia rodia, no to nie je úplne podstatné. Z bábätka na malú chodiacu žížalu som vyrástla na dedine.


Mojím rajónom bola predzáhradka. Pamätám si, že som sa tam učila lyžovať a dodnes sa to nenaučila. Možno kvôli tomu, že miesto lyžiarskych palíc som mala v ručičkách drevené latky zo starého plota. Jednu červenú a druhu žltú. Pamätám si, že v obchode predávali kvasnice na váhu a ja som sa tomu strašne čudovala. Raz mi tam mamina kúpila balíček cukríkov a ja som ich hneď pred obchodom rozdala ostatným deťom a žiadne mi nezostali. Pamätám si, že môj najlepší kamarát bol sadrový krtko s rýľom, ktorý tiež býval v predzáhradke.


Keď som mala tri roky, moja dobrodružná mamina nás obe zbalila do jednej igelitky a odsťahovala do mesta. Vzali sme si len oblečenie, môjho psa Ňufa a kazeťák značky Iowa. Aby sme si mali kde púšťať detské pesničky Vaša Patejdla. A aby som si mohla aj naďalej nahrávať cover verzie piesní MC Erika a Barbary okorenené mojimi rečovými vadami.


Začali sme žiť na internáte. Upodozrievam svojich kamarátov, že mi to vlastne dodnes príliš neveria. Predstavte si normálny vysokoškolský internát plný študentov filozofie a psychológie. Tak tam sme bývali a ja som mala štyri, päť, šesť a chvíľku aj sedem rokov.


Pamätám si, ako sme s babami z bakalárskeho ročníka v spoločnej kuchynke robili smotanovú tortu pre Števa, s ktorým bola najväčšia sranda. Ako som sa bicyklovala po dlhých internátnych chodbách s pomocnými kolieskami a nevedela som zabočiť doprava ani doľava, takže na konci chodby som vždy musela počkať, kým pôjde okolo pani upratovačka a otočí ma. Dodnes sa neviem bicyklovať. Pamätám si, ako sa študentom nechcelo učiť a radšej mi stavali bunkre z matracov, v ktorých sme sa s varechami v rukách hrali  na Indiánov. Jedli sme tam krupičnú kašu, akože je to nejaký tajomný indiánsky pokrm, a možno sme pri tom aj trošku zašpinili koberec. Pamätám si, ako mi vypadli všetky predné mliečne zuby, učila som sa na chodníku pred jedálňou korčuľovať a zrazu sa tam zjavil operný spevák Peter Dvorský a mamina ma s ním vyfotila. Bola som z toho strašne nešťastná. Nemala som zuby a na sebe som mala staré tričko s obrázkom z rozprávky 101 dalmatíncov, no tí dalmatínci už boli zničení a opadávala z nich tá čierno-biela potlač. Cítila som, že takto si ma Peter Dvorský nepredstavoval. Pamätám si, ako ma moja obľúbená spolubývajúca Púpavka zo Žiaru nad Hronom v piatok večer z nudy ostrihala a ako bolestné mi darovala 3bitku.


Keď som mala sedem rokov a vlasy mi dorástli, odsťahovali sme sa do pekného žltého paneláku. Mamina vravela: „Teraz budeme bývať vo vchode číslo 40 na štvrtom poschodí, to si ľahko zapamätáš.“ Môžem potvrdiť. Tú adresu nikdy nezabudnem. A ak tam dnes býva ktokoľvek, z môjho uhlu pohľadu okupuje náš byt.


Pamätám si, ako sme sa na sídlisku sánkovali z takého strašného kopca, že sme občas sánkami vrazili do steny paneláku a vôbec nás to neznepokojovalo. Všetky ostatné deti zo sídliska si dodnes pamätajú aj to, že som sa tam opäť pokúšala oprášiť svoje lyžiarske základy. Na lyžiach po strýkovi s lyžiarkami na šnúrky. Dodnes sa mi za to smejú na každej stretávke zo základky. Pamätám si, ako sme si s dvojičkami z druhého poschodia každé letné prázdniny pred vchodom otvorili obchod s pletenými náramkami a ani jediný raz si od nás nikto nič nekúpil. Pamätám si žuvačky Xena s tetovačkou. Pamätám si, že som chodila kupovať chleba a mala som nakázané, že mám kupovať radšej gazdovský než hviezdičkový. Gazdovský mal na sebe vyrazené G a hviezdičkový hviezdičku. Pamätám si, že moja prvá brigáda bolo roznášanie letákov, ktoré sa volali Pardon. Tých letákov bolo veľmi veľa a ja som najprv podpísala zmluvu a až po tom zistila, že ich neunesiem. A tak mi ich nosil Maťo a ja som ich len hádzala do schránok. Chcela som Maťovi dávať polku výplaty, no on nikdy nechcel, takže bol asi do mňa.


Keď som mala osemnásť, opäť sme sa presťahovali na dedinu a to nebola príliš veľká zábava, lebo keď máte osemnásť, tak sa s osemnásťročnými ľuďmi z dediny skamarátite len ťažko. Nechodili ste do rovnakej škôlky, nechápete ich vtipy o učiteľkách zo základky a oni nechápu, čo na tom meste vidíte a prečo vždy večer nasadnete na autobus a odveziete sa tam. Veď ste predsa mohli ísť na rum do Rakety alebo do Zuzany.


Vtedy som veľa cestovala. Pamätám si, ako sme boli so zborom v Slovinsku a ja som svoje meno vyryla na klimatizačnú trubku v hoteli, aby tam navždy zostalo. Pamätám si, ako sme boli so školou v Štrasburgu a ja som si hore na poschodovej posteli založila bar a miešala spolužiakom cuba libre. Pamätám si, ako na mňa v Cannes na ulici kričala stará pani niečo po francúzsky o tom, že po uliciach sa v nohavičkách nechodí. Pamätám si, ako som na maturite z nemeckej hospodárskej korešpondencie zabudla, kde sa na klávesnici píše ß, a sústredila všetku svoju energiu na to, aby som poskladala obchodný list bez slov, ktoré obsahujú ß. Za dva.


Keď som zmaturovala, chcela som začať žiť usporiadaný dospelácky život v bratislavskom korporáte. Aby som si čo najskôr mohla vziať hypotéku. Nedopadlo to a ak vás to zaujíma, môžete sa zasmiať tu. Začala som učiť nemčinu, hoci to vôbec nebolo v pláne. Začala som učiť angličtinu deti v škôlkach, hoci som nemala žiadny špeciálny vzťah k deťom a žiadne kvalitné znalosti angličtiny.


Pamätám si, že som učila v triede C. C bolo vystrihnuté z modrého papiera a nalepené na dverách. Nebola som ochotná sa o triedu C s nikým deliť, pretože to bola jediná trieda s balkónom. Myslím, že som na tom balkóne nikdy nebola. Pamätám si, ako som chodila do práce o hodinu a pol skôr, lebo som rada pila Nescafé z veľkého hrnčeka na vchodovom schodíku. Pamätám si celú slovnú zásobu z nemeckých učebníc 1, 2, 3 a 4 a pamätám si každú jednu bonboniéru, ktorú som od svojich žiakov dostala. Pamätám si, že som jednému chlapčekovi na angličtine sľúbila, že na neho počkám, kým vyrastie, aby sme sa mohli zosobášiť. Jeho meno som už zabudla, no čakám.


Pamätám si, ako som sa postupne so smútkom začala lúčiť so svojimi študentmi a pani učiteľkami a vydávala sa na voľnú nohu.


Pamätám si svoje prvé profesionálne dvojdňové tlmočenie. Vo veľkom závode počas bezpečnostného auditu, ktorý mal preveriť, či sú zamestnanci zdraví a nič im na pracovisku nehrozí. Ten závod bol absolútne báječný. Všetko bolo označené žltými páskami, všade boli únikové východy, všetci zamestnanci mali prilbičky, okuliarky,  hrubé rukavice a plán úniku v prípade požiaru. Len ja som uprostred pútavej nemecko-slovenskej debaty spadla do jamy s mokrým pieskom. Pamätám si, ako som sa na bakalárskych štátniciach komisii priznala, že sa neplánujem venovať ekonómii, a po vyhlásení výsledkov za mnou prišla predsedníčka komisie, aby som jej poradila, ako sa stať prekladateľkou. Pamätám si, ako som celé Vianoce strávila prekladaním návodov k nejakým smradľavým priemyselným strojom a dostala zaplatenú len polovicu.


Potom prišla ďalšia zmena a ja som z dediny opäť odišla. Do Brna. Nikdy som nesnívala o tom, že raz budem žiť v meste veľkom ako Bratislava, ktoré nie je Bratislava.


Pamätám si, ako som prvé mesiace predavačkám v obchode strkala pod nos svoju peňaženku, aby si vybrali, ktoré z tých čudných, neprehľadných mincí a bankoviek potrebujú. Pamätám si, že som nevedela, ako sa umývajú okná, a že prvý mesiac som varila tri jedlá stále dookola, no aj tak nikdy neboli dosť slané. Pamätám si, že som sa bála ísť do novej plavárne, pretože to nebola tá milá, stará, malomestská, a tak mi tam hrozili mnohé  nebezpečenstvá.  Napríklad že budem plávať najhoršie zo všetkých. Pamätám si, že som bola rozhodnutá navždy všade chodiť iba električkou číslo 1.


Pamätám si ešte veľa vecí a pamätám si množstvo hlúpostí, ktoré som kedysi chcela a dnes už nechcem. Moja časová os sa mi ohromne páči. Možno práve preto, že to nie je žiadna poriadna os. Skôr nekoordinovaný spletitý zhluk úsečiek, polopriamok a hyperbol. V posledných dňoch sa mi tento sumár usídlil v hlave a akokoľvek chaotickým sa zdá byť, priniesol mi ohromný pokoj.


Na matematike nás učili, že každá matematická úloha sa dá dať na číselnú os. Že keď niečomu nerozumieme, skrátka si to máme znázorniť na číselnej osi a ono sa to spraví samo. K jednotke z matematiky mi to nikdy nepomohlo, no začína sa mi zdať, že pani učiteľka tým možno narážala na niečo iné než na počítanie. Možno práve na to, že chaos vlastne neexistuje. Že lyžovanie v predzáhradke, tlmočníčka v jame piesku a pol litra rozpustnej kávy každé ráno nie sú dôvodom na zlú známku. Že zmena a pokus-omyl sú tými najlepšími kamarátmi. Že každá kravina má svoj zmysel. Že každý zmätok  končí dobrou historkou.


Svojej časovej osi sa netreba báť. Keď sa na ňu pozrieš zo správneho uhlu pohľadu, možno zistíš, že je to bestseller.

#detstvo #spomienky #zivot #starnutie #cas #plynutiecasu #optimizmus #osud #veselost #zivotvpraxi #mladost

©2019 by Petra Pavlíková. Tušom.