V poslednom čase to vyzerá tak, že športujú úplne všetci.
V prestávkach medzi cestovaním po svete v starej dodávke a aranžovaním smoothie bowls.
Možno vás to už občas trochu otravuje, ale v zásade je to určite veľmi fajn vec. Odborníci však hovoria, že je to optický klam a väčšina z nás aj naďalej sedí pri počítači a odmieta sa pohnúť čo i len o milimeter. Ak si tiež väčšina, skús čítať ďalej a znechutiť sa až o dve minúty neskôr.
Toto nie je skrytá reklama na kolagén.
Keď som bola teenager, väčšinu času som presedela na zadku. Nebola som lenivá alebo nešikovná, skrátka som šport nejako nemala v krvi, nikdy som v žiadnom nevynikala a mala som iné záľuby. Nemyslela som na to, že kvôli svojim dobrým známkam pravdepodobne presedím aj zvyšok svojho života. A tak som sedela a sedela – dokonca aj pri ulievaní sa z telocviku.
Raz sa mi nechcelo cvičiť tak monštruózne, že som si náhodne po tele nalepila náplasti a učiteľovi som tvrdila, že mi odstraňovali znamienka a mám tam stehy. Už ma poznal. Neuveril.
Keby som k sebe vtedy bola úprimná, došlo by mi, že niečo nie je v poriadku. Až keď mojej mamine začalo byť čudné, že sa v takom mladom veku sťažujem na bolesti chrbta ako päťdesiatročná fakturantka, ukázalo sa, že moja chrbtica je trošku nekvalitný kus.
Začali sme teda pátrať, kde sa stala chyba a prišli na to rýchlo. K chybe došlo v okamihu, kedy mi niektoré chrbtové stavce narástli nejaké krivé, tenké, slabé, krátke... No skrátka niečo na ten štýl. Doteraz tomu príliš nerozumiem. Stačilo ísť dva-trikrát k lekárovi a náš sociálny štát mi začal platiť invalidný dôchodok. Keby som mala auto, mohla by som dokonca v Tescu parkovať na tých pekných, veľkých miestach, na ktorých dostávate pokuty. Neviem, či je psychika až taký silný nástroj alebo taká dobrá výhovorka, ale po tom, čo ma lekári oficiálne prehlásili za chudáčika, sa začal môj zdravotný stav pomaly, nenápadne zhoršovať. Najprv som mala pocit, že všetci preháňajú. Ale keď postupne nedokážete bez bolestí dlho stáť, sedieť, ani ležať, odniesť nákup alebo umyť dlážku a máte 22 rokov, asi je načase si priznať, že máte problém. A tak som si to teda priznala a strávila ďalší rok kreatívnym fantazírovaním o starobe na invalidnom vozíku. V tejto fáze mi samozrejme už všetci veľmi dôrazne radili, že mám začať športovať. Ja? Invalid? Pch.
Šport mi vôbec nič nehovoril. Nechápala som, kto vôbec chodí do tých obchodov s otrasným športovým oblečením a pri rečiach o prívale endorfínov som dostávala tik do pravého oka. Bola som z hĺbky duše presvedčená, že šport je za trest. Preto som voči radám blízkych aj lekárov bola veľmi skeptická. Možno sčasti aj preto, že mi všetci odporúčali také tie pomalé, sústredené cvičenia. Jogu, SM systém... Tomu som na chuť neprišla dodnes. Ako však mesiace plynuli a ja som sa za svoje ochkanie a aukanie sama pred sebou hanbila už tak, že som radšej ochkať aj aukať prestala, povedala som si, že musím zatnúť zuby.
Skúsila som jogu. Raz.
Potom posilku. Raz.
Beh aj pilates. Všetko raz.
Po každom pokuse mi bolo ešte horšie ako predtým. Moje telo na to nebolo zvyknuté a mala som pocit, že ani konštruované. Všetci behajú, krásni ako z reklamy, 10 kilometrov trikrát týždenne. Ja sa raz prebehnem po poli so susedovým psom a som ďalšie štyri dni ubolená a rozbitá ako čínska hračka.
A tak som na pol roka vzdala akékoľvek ďalšie pokusy. Som skrátka príliš chorá na to, aby som sa vyliečila.
Jedného rána som sa však z čista-jasna zobudila s úplne jasným plánom. Po práci si pôjdem zaplávať.
Vedela som priemerne plávať a predstava chlórového bazéna a spoločných spŕch vo mne nevzbudila príliš veľký odpor. To bol v tom období nulovej motivácie pre mňa dostatočný argument. A tak som išla, namočila sa a vrátila sa domov spokojná a príjemne rozprúdená. Kúpila som si plaveckú čiapku a išla znovu. Potom som si kúpila okuliare a vrátila sa tam zasa. Pribudli (škaredé športové) plavky, permanentka, šnorchel... Plávam už tri roky a väčšieho maniaka ako ja ste ešte zrejme nevideli. Buď som práve vo vode, alebo v kúpeľni suším plavky. A ak náhodou nie, tak pištím, že už som dlho nebola v bazéne. Absolútne zamorujem okolie svojimi endorfínmi, o ktorých som tak pochybovala.
Adoptovala som si dokonca aj trénera. Má koziu briadku, oslovuje ma „děťátko“, tvári sa milo a snaží sa ma utopiť. Okrem toho som sa naučila cvičiť pilates, ukradla Lukimu činky a začala nosiť športové podprsenky. O akýchkoľvek bolestiach chrbta posledné dva roky počúvam len od ľudí v mojom okolí. Viem, že sa môžem pustiť do čohokoľvek. Už neriešim svoj zdravotný stav, rieši ho za mňa šport. Som síce trochu inak poskladaná, ale zdravá ako rybička.
Nemám rada obšírne motivačné reči o vlastnej úžasnosti a cudzej lenivosti, ale toto je dôležité. Ak máš pocit, že by si mal, tak už vážne začni. Bez značkových tenisiek, bez peňazí, v obednej prestávke. Dokonca si to nemusíš ani fotiť, ak veľmi nechceš. Akékoľvek prekážky máš, začni. A všetko bude omnoho lepšie hneď na ďalší deň.
Áno, na ten ďalší deň, keď sa nebudeš môcť ani pohnúť.
Vydrž.