SPOJENIA
Keby som mala hovoriť ako lacná kniha pre dospievajúce dievčatá, poviem, že môj vzťah s Lukom je vážny. Sme úžasne kompatibilní, dokážeme sa na všetkom dohodnúť, nehanbím sa pred ním v teplákoch a podelí sa so mnou o čokoládu.
Keby som mala hovoriť ako unavená žena po štyridsiatke, poviem, že L je ako každý iný chlap – nenavarí, neoperie, zabúda vynášať kôš v kúpeľni a nepozná rozdiel medzi sladkou a kyslou smotanou.
Ja zatiaľ našťastie hovorím ako dobrosrdečné káčatko s nožičkami v teplej vode, a tak nám je spolu krásne a hladko. Aj po niekoľkých rokoch ma to ešte vždy dokáže ohromiť. A tak sa ho na to občas pýtam. „Čím to je, že je nám stále tak dobre?“ A L ako správny samec odpovedá obšírne: „No čím... Neřešíme hovínka, tak je nám hezky.“ A to je také jednoduché, až je to asi pravda.
Slovné spojenie „funkčný vzťah“ znie podobne romanticky ako „vodný kameň“ alebo „zdržanie na D2“, ale v určitých situáciách je nenahraditeľné. Výborne sa hodí do viet typu:
„Základom funkčného vzťahu je komunikácia.“
„Hľadám funkčný vzťah.“
„Mali sme normálny, funkčný vzťah, kým nevymenil sekretárku.“
A také tie podobné klišé.
Inžinier sediaci v kútiku mojej duše mi tiež našepkáva, že mám funkčný vzťah, a keďže on je inžinier a ja nie, dôverujem mu. Len sa často čudujem, kde som k tomu funkčnému vzťahu prišla a prečo to teraz funguje a toľkokrát predtým nie, keď ja som stále tá istá.
Každá spravodlivo nahnevaná žena by mi v sekunde odpovedala: „Lebo ten predtým bol debil."
Aj keď občas samy vieme, že nebol.
Zažila som zopár vzťahov, moje kamarátky ich zopár zažili tiež a všetky majú niečo spoločné. Ani trochu sa jeden druhému nepodobajú.
Určite máte vo svojom okolí podobný príbeh: Schopná, cieľavedomá žena sa najprv tri roky zamilovane stará o nezodpovedného voľnomyšlienkara, následne vhupne do náručia autistickému despotovi s kvalitným zmyslom pre humor a nakoniec otehotnie s tichým, čistotným zamestnancom call centra bez štipky šmrncu.
Ako to robíme? Ako dokážeme roky fungovať s tak rozmanitými osobnosťami a vždy toto fungovanie do určitého bodu považovať za šťastné? Naozaj sa s pribúdajúcim vekom až tak meníme?
Mám na to ďalšiu zo svojich infantilných teórií, podobnú tej o živote. Teóriu korálok.
Základnými východiskami teórie korálok sú tieto predpoklady:
- máme dušu plnú korálok
- máme niť, ktorú môžeme niekomu darovať, ale nie sami použiť
Vidíte, že stavebné kamene mojej teórie sú veľmi jasné a jednoduché, a preto niet najmenších pochýb, že skutočne môže fungovať.
Predstavujem si to takto:
Všetci máme dušu a v nej korálky. Keď sme sami a nepáči sa nám to, korálky v duši sú rozkotúľané. S každým naším pohybom sa s hrmotom presúvajú z jednej strany na druhú a povaľujú sa v kútoch. Podvedome to cítime a nie je nám to príjemné, tak hľadáme niekoho s podobným stavom korálok, kto by nám mohol darovať kúsok svojej nite. Keď máme šťastie, nájdeme ho. V hipsterskej kaviarni, na výmennom pobyte alebo na štrkovisku. Bárskde. Skrátka ho objavíme, preskúmame a keď ho všetky bunky tela schvália, s rozžiarenými očami mu venujeme kúsok svojej nitky a zopár korálok. Nech si navlieka. Ak je daný adept prasca a nemá slušné vychovanie, zhrabne náš drahocenný galantérsky tovar a bez pozdravu odíde. Ak sme ho však vyhodnotili správne, našu nitku aj korálky s vďakou prijme a na oplátku nám dá kus svojich. Aby sme si tiež konečne mohli niečo navliecť.
A už to celkom živo vidím.
Ticho sedia vedľa seba a odušu navliekajú. Každý z nich má iný vkus, talent, zopár nových, neokukaných korálok a darovanú niť, nuž vytvorí niečo celkom jedinečné. Náušničky, náhrdelník s decentným príveskom... Ja vždy vyrobím niečo pre svojho vnútorného inžiniera, nech sa teší a mlčí.
A tak sú zrazu on aj ona zachránení.
Obaja majú parádny, nový korálkový výrobok. V dušičke je čisto a nič sa tam hala-bala nekotúľa. Zaľúbenec to cíti a využíva tento novo nastolený poriadok na časté poskakovanie, tancovanie a veselenie sa. Tento stav už zažil snáď každý z nás. Všetci sme však už zažili aj ten moment, v ktorom pocítime vtieravé podozrenie, že to celé ide do hája.
Prečo? Dôvodov môže byť mnoho.
Možno bol adept skutočne smrad, dal vám nekvalitnú nitku a vy jasne vidíte, ako sa to v dušičke už-už roztrhne a znovu rozkotúľa. Alebo ste sa do ručných prác pustili s takým chvatom, že ste vytvorili niečo vážne nevkusné. Chvíľu ste to dokázali ignorovať a presviedčať sami seba, že sa vám to páči. Ale teraz, keď si to pozriete na dobrom svetle, nemáte zo seba najlepší pocit. Podľa môjho skromného odhadu je najčastejšou príčinou rozpadu to, že vaše načančané korálkové náušničky neladia s jeho minimalistickým náhrdelníčkom, alebo sa váš elegantný diadém vôbec nehodí k tej jeho infantilnej kľúčenke. (A už to ide: „Ako mohol vytvoriť niečo tak ohavné? Nemá oči? To aj mňa vyberal poslepiačky?...“).
Takže tak, ako si občas kúpime prenádherný kabát, ktorý je na druhý rok už absolútne nemoderný, tak sa nám to často stáva aj s korálkami. Musíme prestrihávať cudzie nitky, nechávať korálky znovu a znovu bolestne padať na dno dušičky a prácne ich triediť na vlastné a cudzie, kým nájdeme tú správnu kombináciu korálok, nitiek a vkusu, ktorá vydrží. A aj tak si vlastne nikdy nemôžeme byť istí, že už máme navlečené nastálo. Nitky sú predsa tenké ako vlások.
Pozn. na záver:
Môj recept na šťastný vzťah?
Nemám tušenie, čo má Luk navlečené.
#laska #vztahy #partnerstvo #zivot #problemy #trapenie #metafory